Vyzývam Ťa do tanca

"V jednom lese bola stonožka, ktorá vedela nádherne tancovať. Všetci ju obdivovali a nesmierne radi sa pozerali, ako tancuje. Len jediná ropucha jej závidela a urobila by čokoľvek, len aby s tým stonožka prestala. Rozmýšľala, čo urobiť. Nemohla jej predsa len tak povedať, že jej tanec je hrozný a nedá sa na neho pozerať. Veď by ju všetci vysmiali. Dumala dlho. Až sa jedného dňa podujala stonožke napísať list:

Milá stonožka,
veľmi obdivujem ako nádherne tancuješ. Tiež by som sa to chcela naučiť. Prosím, poraď mi. Keď tancuješ, zdvihneš najprv pravú nohu 23 a za ňou ľavú 48, či prekrížiš pravé nohy 45 a 63 s pokrčením ľavých nôh 93 a 15? Alebo som si to zle všimla?
Budem sa tešiť na odpoveď.
Tvoja ropucha

Odvtedy už stonožka nikdy netancovala. A čože sa jej stalo? Keď si prečítala ropuchin list, prvýkrát začala rozmýšľať, ako vlastne tancuje. Ktorú nohu zdvíha prvú a ktorú potom pokrčí."[1]

Tanec je zhmotnená fantázia. Je to energia, ktorá prúdi z vnútra človeka do jeho končatín, do jeho tváre, do každého pohybu. Dokonalé prežitie samého seba či samej seba. Rozlieva sa po celom tele a to zažíva úžasné uvoľnenie, harmóniu. Nie tú hudobnú, jednoducho tú ľudskú.

Mnohí sa pýtajú, ako pri tanci vyzerajú, boja sa, že budú vyzerať smiešne, či ním chcú na niekoho zapôsobiť. To znamená, že nad ním rozmýšľajú. Osud stonožky je neodvratný. Rozmýšľať nad tým, ako tancujeme, je ako maľovať obraz podľa matematických vzorcov.

Nehovorím, že nemá zmysel sa učiť kroky, či figúry v tanci. To sú rôzne spôsoby ťahu štetcom maliara. Ak ho chce maliar používať, musí ich dokonale ovládať, no keď maľuje, ruku neovláda rozum, ale fantázia a cit. Musí však maliar používať štetec, aby vykúzlil umelecké dielo?

Preto všetkých vyzývam:
Tancujme, tancujme celým svojim telom, celým svojim srdcom....a rozum nech sa pozerá.



[1] Parafrázovaný príbeh z knihy Josteina Gaardera Sofiin svet, vydavateľstvo SOFA, druhé vydanie, strana 445, kapitola o Sigmundovi Freudovi.