Povinná lekcia pre nastávajúcich rodičov

Čupieť vedľa plačúceho malého chlapca, ktorý hovorí, že chce volať mame, lebo inak sa zabije, je jedna z vecí, ktoré človek asi netúži zažiť. Navyše keď vieš, že by taký telefonát u neho najskôr vyvolal agresívny výbuch, lebo mama ho citovo vydiera a ktovie čo ešte (otca radšej ani nespomínajme), už dvakrát sa o samovraždu poskúsil a bol na psychiatrii.

Podobných situácií (i keď väčšinou miernejších) som za uplynulý týždeň zažil viac než dosť. Bol som na tábore pre „ohrozené“ deti ako jeden z vedúcich. Teda deti, ktoré sú ohrozené svojimi rodičmi (jedným či oboma). Každé má svoj príbeh a ani jeden sa nepočúva ľahko. Ale keby som zostal pri opise chlapca len takto, ako som začal, bol by som rovnako povrchný, ako tí, čo na základe týchto pár slov usúdia, že je to stratený prípad. Nebolo to s ním ľahké. Nadával druhým a aj inak im ubližoval, chcel vždy vyhrať a byť stredobodom pozornosti (ako viac či mnej každý z nás), no dá sa s ním rozumne porozprávať, má rád žolíka (a je v ňom dobrý) a futbal. Poprosil ma, aby som ho odprevadil na záchod na mínus prvé poschodie, lebo videl Čakyho 1, 2 a 3 (horor o vraždiacej detskej bábike) a sám sa bál; keď sme prechádzali cez cestu, nevdojak mi podal ruku, aj keď chlapci v jeho veku to už nerobia a v jaskyni som ho objímal, keď sa bál netopierov (ktorí tam neboli).

Samozrejme, stále je to len povrch. V hĺbke dole je chlapec, ktorý je sám, ktorý necíti lásku a teda ju ani nevie dávať. Chlapec, ktorý túži po troške pozornosti a keďže sa mu inak nedostáva, zvykne robiť veci, ktoré si človek určite všimne. Chlapec, ktorý robí len to, čo odpozoroval od druhých, že robia oni jemu. Chlapec, ktorého sa nedá nemilovať. A predsa niečo zlyhalo.

Každému nastávajúcemu rodičovi by som dal povinnosť absolvovať takýto tábor, aby pochopili, čo môže znamenať nedostatok lásky. Nie lásky v podobe nového mobilu s fotoaparátom či PlayStation Portable. Ale lásky v podobe dôvery, podpory, pozornosti, milých slov, chápania omylov, empatie, snahy o porozumenie, objatí. Lásky bez nezmyselných príkazov (naozaj by sme si všetky príkazy či obmedzenia, ktoré dávame deťom, vedeli obhájiť?). Deti sú tie najkrajšie stvorenia a zaslúžia si ju. Pohlaďme ich rukou i slovom, dajme im slobodu robiť chyby a učiť sa z nich, dôverujme im, že to, čo robia, dokážu aj sami a nechajme ich to urobiť, skúsme sa vžiť do ich pocitov a objať ich, keď to potrebujú.

Mám chuť na celý svet zvolať: „Ľudia, vy blázni, milujte sa navzájom. Potom aj vaše deti budú milované.“

Viem – je to nespravodlivé takto všetkých hádzať na jednu kopu. Je množstvo tých, ktorí milujú celým svojim srdcom a dávajú lásku všetkým naokolo (samozrejme aj svojim deťom) a ja si ich nesmierne vážim. Viem tiež, že oni chápu, ako to myslím a odpustia mi toto moje zjednodušenie.

Nedostatok lásky voči deťom sa neprejavuje len v podobných extrémnych prípadoch, tie si však človek skôr všimne, ľahšie odsúdi a nevyžadujú od neho nič (teda okrem toho odsúdenia). Avšak neustále sa stretávam aj s tzv. „normálnymi“ rodinami, kde by som radšej nechcel byť synom či dcérou. Tie občas možno tak ohovoríme, ale inak si povieme, že veď je to ich vec. Nie som si istý, že nečinnosť je v tomto prípade tá najlepšia možnosť. Asi by som kľudne vymenil všetky peniaze, čo štát dáva do sociálnych programov (drogová prevencia, streetwork, práca s mládežou, starostlivosť o deti, atď.), keby sme sa všetci začali mať čo i len o trošku viac radi a viac si navzájom pomáhali.

Neviem, či so mnou aspoň málo súhlasíš, no ak chceš kliknúť na karmu, nerob to. Budem priam žiariť šťastím, ak namiesto toho radšej dnes niekomu neznámemu urobíš čo i len malú radosť a svojim deťom ukážeš, že ich ľúbiš.



P.S.: Tábor bol úžasný s množstvom krásnych detí, ktoré, bohužiaľ, mali smolu na niektorého z rodičov.