Kraľovanie
Poznáte to, uvedomíte si, čo ste mali až keď o to prídete. Stáva sa to aj v práci, no len vo verejnej správe si to môžete užiť naozaj naplno vďaka politickým nomináciám. IUVENTA (pod Ministerstvom školstva) dostala preplesk začiatkom októbra minulého roka. Začal v nej kraľovať (použiť pojem riadiť či manažovať mi akosi nejde) výkonný tajomník Mladých sociálnych demokratov Bc. Ján Hrubý. Keďže mu to pravdepodobne nešlo tak, ako si predstavovali tí, ktorí ho do pozície dosadili, veľmi rýchlo dostal podporu v podobe zástupcu (bývalého poslanca Petržalky za SDKÚ-DS-KDH, konzlutanta SWANu a riaditeľa Centrálneho depozitára cenných papierov) Rastislava Pavlíka. Asi vás neprekvapí, že po pol roku, teda po riadnom výberovom konaní, si pozície len vymenili.
Atmosféra
"Úradníci, ktorí strážia verejný záujem, musia chrániť to spoločné a nesmú z neho odkrajovať vyvoleným. Toľko teória. Prax vyzerá byť iná. ... [Whistleblower] Spomína [v úrade] podnikateľské kruhy, klesajúcu odbornosť a stúpajúcu politiku v rozhodnutiach."
Toto je úryvok z knižky Pavla Lacka Jeden za všetkých, nikto za jedného (stiahnuť sa dá tu), ktorú nedávno vydala Aliancia Fair-Play. Popisuje problémy, s ktorými sa boria úradníci, ktorým záleží na smerovaní a kvalite ich inštitúcie, narazili na nejakú nekalosť a snažia sa s ňou niečo urobiť - volajú ich whistleblowermi. Odporúčam ako povinné čítanie pre každého úradníka.
Keď som si ju čítal, nevedel som sa zbaviť pocitu, že ju niekto napísal o Iuvente pod novým vedením, len to nechce priznať.
Otvorená, participatívna a na spoluprácu nastavená atmosféra sa zmenila na bežný slovenský úradnícky štandard - príliš nekomunikovať, len čo je nevyhnutné, rozhodnutia najlepšie robiť od stola na najvyššom poschodí a hlavne veľa sľubovať (napríklad aj služobné autá do každého kraja či trinásty a štrnásty plat).
Je toho samozrejme viac. Ako ale popísať frustráciu, stres, strach človeka, ktorý vidí, že sa deje niečo, čo mu nepríde úplne vporiadku, no nevie, čo s tým urobiť? Ako opísať snahu robiť si prácu čo najlepšie neustále podrývanú pochybnosťami, že ma nechávajú na pokoji, len kým sa “hrám s tabuľkami” a nepýtam sa nesprávne otázky, lebo im aj tak ide o niečo iné a nie o odborné činnosti? Ako sa postaviť arogantnému sebavedomiu typu “my kamoši sa dohodneme a tí dole nech si to už nejak doriešia s papiermi” usmievajúcemu sa z tribúny novootvoreného štadióna, kde bolo z verejných zdrojov “preinvestovaných” rádovo viac peňazí?
Záver (ešte ani zďaleka)
Popisom atmosféry by však žiaden príbeh skončiť nemal. Keďže v tejto atmosfére naďalej pracujú ľudia, ktorým záleží na kvalite a prínose ich práce, nebude popis príbehu jednoduchý. Môžu prísť o živobytie, ako sa to stalo aj mne. No príbeh pokračuje ...
