Dávid vs. Goliáš v dvojpercentovom ringu

Som dobrobvoľník. Teda robím niečo, čo považujem za zmysluplné a navyše za to ani neberiem žiadne peniaze. Áno, vlastne takto získavam skúsenosti do života a zároveň nezabíjam čas poflakovaním sa, či nebodaj drogami, bitkami, gamblingom.

Dávnejšie som sa dostal na jeden obyčajný tábor, ktorý mi zmenil život. Ľudia, ktorí ho organizovali mi ukázali úplne iný pohľad na svet a dokonca pohľad na mňa samého. Uchvátili ma svojim nadšením a snahou neprejsť životom voľným pádom, ale poriadne si ten let vychutnať. Pridal som sa. Zážitok to bol neuveriteľný a tak som ho chcel poslať ďalej. (Čomu presne sa v Plusku venujeme tu rozoberať do podrobna nebudem, lebo to nie je cieľom - stačí urobiť klik na "O zážitok viac..." v obľúbených stránkach.) Stále dúfam v to, že tak ako raz vo mne zapálili tento oheň, aj mne sa podarí aspoň malú iskričku dať niekomu inému. Nechcem za to nič - snáď len dobrý pocit.

Aby skupina ľudí nebola len skupinou ľudí s dobrým nápadom a veľkou chuťou, bola potrebná istá formalizácia a teda vzniklo občianske združenie. Začínalo v jednej garzónke. Venovali vlastný čas aj peniaze, aby vzniklo niečo, čomu verili, aby mohli ukázať mladým ľuďom, čo je to aktívny život. Keďže štát uznal, že toto je jedna z vecí, ktoré pomôžu vytvoriť tolerantnú, vnímavú a aktívnu spoločnosť, rozhodol sa občianskym združeniam pracujúcim s mládežou dať nejaké peniaze na podporu ich činnosti. Mládež spadá pod Ministerstvo školstva (MŠ) a to rozhoduje o pridelení peniažkov jednotlivým organizáciám. Avšak ide o tak nesmierne byrokraticky náročnú záležitosť bez jasných pravidiel, ktoré sa navyše uprostred hry neustále menia, že tento zdroj si môžu dovoliť len organizácie, ktoré majú niekoho, kto byrokraciu zvláda - a to mladí, väčšinou neskúsení ľudia, ktorí venujú svoj voľný poškolský čas a nie celú pracovnú dobu, rozhodne nie sú.

Keďže však občianske združenie chcelo ponúknuť svoje činnosti viacerým, potrebovalo aj viac financií a to už osobné zdroje nezvládali. Najprv si mohli firmy aspoň takúto podporu odpísať z daní, no keďže štát chystal novú koncepciu v podobe asignácie časti z dane z príjmu, túto možnosť zrušil. 1% a následne 2% boli príjemnou myšlienkou - záviselo naozaj len a len na nás, či budeme schopní presvedčiť ľudí a firmy, aby túto časť dane poukázali práve nám. A darilo sa. Medzičasom suplujeme štát v čím ďalej tým väčšom množstve vecí (to nie je výčitka, tak by to malo byť) - integrácia hendikepovaných a zdravých mladých ľudí, prevencia pred škodlivými vplyvmi na mládež organizovaním aktivít, zvyšovanie tolerancie medzi narodnosťami Európy cez európske projekty, atď. Zvýšil sa počet podujatí a zvýšili sa aj finančné potreby. Pomocou 2% sme boli schopní vlastnými silami a schopnosťami (za pomoci asignátorov) ich pokryť. Teraz hrozí, že pôjdeme naspäť do garzónky.

Ministerstvo financií (MF) chce prakticky zrušiť možnosť poukázať 2% z dane občianskemu združeniu (OZ) (pre fyzické osoby chce iba zvýšiť minimálnu sumu, ktorú by mohli poukázať, na 250,-, no prakticky by to bolo rovné zrušeniu). Znamenalo by to, že jediná štátna dotácia do sektoru mládeže (v tom sa pohybujem) by bola cez MŠ, čiže cesta zarúbaná a motivácia firmám sa tiež neplánuje vrátiť. Štát teda chce úplne zlikvidovať príjem veľkého množstva najmä malých OZ, ktorým hrozí zánik, a neponúka alternatívu. Ak by štát zároveň rozbehol prácu v tomto sektore (integrácia hendikepovaných, školské krúžky šachistov, astronómov či rádioamatérov, prevencia pred drogovou závislosťou, zvýšenie záujmu mládeže o svoje okolie, atď.) ešte by sa dala spochybňovať legitimita požiadavky na peniažky zo štátnej kasy, ale to nám asi nehrozí.

Áno, niektoré veľké firmy zjavne využívajú systém 2% cez svoje nadácie a ľudom ležia v žalúdku. Celkom právom. Ale takto potopia najmä tých, ktorí za nič nemôžu a im samým sa aj tak nič nestane.

MF sa navyše sťažuje, že mimovládkam to trvá dlho, kým sa k tejto veci vyjadria. Na jednej strane je však team okolo ministra financií so 70.000-vými platmi s perfektnými informáciami a na strane druhej je niekoľko skupín ľudí, ktorí chcú robiť, čo má podľa nich zmysel, s 0-vými platmi a od štátu chcú len, aby im nehádzal polená pod nohy. Goliáš a Dávid. Uvidíme, kto zostane ležať na zemi tentokrát.





P.S.:
A na čo nám OZ vlastne sú?
Spomeňte si na túto otázku, keď sa vaše dieťa bude opíjať na dvore za barákom lebo mu zavreli výtvarný krúžok, kam chodilo; keď sa bude len tak poflakovať celé leto namiesto toho, aby pobehalo zatiaľ kus Slovenska, Európy, či svoje vnútro; keď sa nebude mať kto postarať o vašeho blízkeho, ktorého zasiahla rakovina; keď sa budete rozčulovať nad kvalitou cyklochodníkov a váš hlas zanikne; keď sa bez vlastného pričinenia ocitnete na ulici a stratíte všetku nádej; keď vašu sestru bude biť manžel a nebude jej mať kto pomôcť odhodlať sa s tým niečo robiť; ...

Možno dramatizujem - kiež by.

Zatiaľ vás prosím: nevyháňajte nás do garzónky a dovoľte nám na úrovni robiť zadarmo to, čo nás baví.