Keď má deň zmysel

Vstanem. Ďakujem. Veď ktovie, či aj zajtra budem môcť.

Po dlhom čase sa oholím, nech "vyzerám ako človek". Ľahké raňajky. Smer Mierko. Zima ako v Petrohrade. Opäť meškám. Doplatila na to milá osôbka, ktorá mi v svojej dobrote hneď odpusitla. Ďakujem. Že môžem mať takú kamarátku.

Smer Hviezdoslavovo námestie. Obliekame si dobrovoľnícke tričká. Ďakujem. Že je aspoň trošku teplejšie.

Staviame altánky. Vietor je proti. Trochu nadávame. Vietor rozfúkal mraky nad nami. Ďakujeme. Za vietor.

Všetko pripravené. Oslovujem ľudí. Ponúkam nový zážitok. Pichtov stroj. Bielu paličku. Hovoriacu váhu. Vodiacich psíkov. Tandemový bicykel. Mnohí sa ponáhľajú. Iných zaujmem. Ďakujem. Že si našli chvíľku čas.

Prichádzajú premrznutí študenti s kasičkami. S úsmevom na tvári i trošku vyčerpaní. Nie je to až také ľahké osloviť úplne cudzích ľudí. Ďakujem. Že to celé zvládli a pomohli.

Hrá kapelka. Tancujeme. Usmievam sa a je mi fajn. Vysvetľujem Kanaďanom o čo ide. Biela pastelka. Sú nadšení. Bratislava je vraj veľmi príjemne mesto. Ďalší ľudia, ďalšie odmietnutia, ďalšie úsmevy, ďalšie "ponáhľam sa" i "to znie zaujímavo", ďalšia kapelka. Úchvatná hudba. Ďakujem. Že zahrali, že ľudia šli okolo, prispeli nejakou korunkou, že sa zastavili aspoň na pár slov, že keď nemali čas aspoň povzbudili.

Objímam kamarátov, kamarátky. Prišli pozrieť. Pomaly sa opäť ochladzuje. Balíme a drkoceme. Ďakujem. Za úsmevy všetkých priateľov, čo prišli pomôcť.

Ďakujem. Za obrovské úsilie a snahu tých, ktorým sme prišli trošku pomôcť.

Bol to krásny deň a za to vám všetkým ďakujem.