Hodím Ťa niekam?

Ešte spomalím a prezerám si známe krivky ulíc. Cesta tmavne a auto sa kolísa medzi spomienkami cestárov na zimu. Prší. Kvapky udierajú na predné sklo a stierač ich zlomyselne odsúva preč. Vonku nie je zrovna utešene. Miesto a čas ako stvorené na záchranu zúfalej duše.

Z najtmavšieho kúta medzi tmavými stromami sa na tmavej ceste zjavila tmavá postava. Ztrhol som volant - ešteže som nešiel rýchlo. Postava poodskočila, akoby prekvapená z prítomnosti auta na ceste. Srdce mi búchalo a ruky opatrne uvoľňovali kŕčovité zovretie. Rovnako sa asi cítila aj postava, stála zarazená. Zaradil som spiatočku, pribrzdil, vytiahol západku na dverách a pootvoril ich. Mokrá hlava skrehnutého stvorenia s ostychom nazrela dnu. Opäť sa mi srdce rozbúchalo. "Nehodím Ťa niekam?" Usmiala sa. Nie na perách, ani v očiach, ale niekde hlbšie za nimi. Váhala, no nakoniec nastúpila. Odviezol som ju ani neviem kam a dlho sme sa rozprávali a ...

Nie, takto nie.

Tmavá nekrytá zastávka v oblasti na znamenie. Nočáky ešte nejakú tú chvíľu budú lenivo stáť na konečnej. Ďalšia podobná zastávka. S lavičkou. Vo svetle reflektora sa na lavičke zjavila zhrbená postava. Vyhol som sa ďalšej diere v ceste. Veď tá postava mala tvár schovanú v dlaniach a ramená sa jej triasli. Otočil som sa a auto som odstavil na protiľahlej krajnici. Výstražné smerovky. Stiahol som okno. "Nepotrebuješ niekam hodiť?" Pozrela sa na mňa. Bol to úsmev? Alebo aspoň snaha o úsmev? Opäť sklonila hlavu. Vystúpil som a prešiel cez cestu. Sadol som si na lavičku a sedel. A sedel ...

Ani toto nie. Prečo chem stále niekoho niekam hádzať? To naozaj neviem vymyslieť niečo lepšie?

Svetlá mojej ulice ma vrátili naspäť do reality. Trafil som ešte zopár výtlkov až som zastal pred našim domom. Ešte som vymyslel zopár ďalších variant. Vždy som sa pri niekom zastavil, pomohol. (Asi tú pomoc potrebujem ja.) Cestou som sa obzeral, či sa moja fantázia nezhmotní. Samozrejme som nikoho nezviezol. Chcel som niečo krásne a teraz som len sedel v aute a snažil sa vybrať kazetu z rádia. Dobre, tak ju tam nechám. Rádio zvíťazilo. Ani okno nejde poriadne zavrieť. No konečne. Aha, zabudol som na imobilizér. Tak zase dnu. Snáď je to všetko. Zatlačiť západky na všetkých dverách, ešte jeden rezignovaný pohľad na nepoddajné rádio a konečne to mám za sebou. Rozladený som vytiahol klúče od brány. O čo mi vlastne cestou šlo? Nemôžem sa sústrediť na reálny svet? Na skutočných ľudí? Nie na predstavy, obrazy v mojej hlave? Dosť bolo. Kľúč som zasunul do zámky a hodil som posledný povýšenecký pohľad na auto.

Zostal som zarazený a vnútro sa mi naplnilo teplom. Neveril som a nechápal. Pozeral som sa na poetické objatie kúsok nad autom. Obyčajný strom, obyčajná pouličná lampa. Ale v tú daždivú noc strom cítil dotyk lampy a jej svetlo sa po ňom nežne rozlievalo. Chodím okolo nich už niekoľko rokov a ešte som si ich nevšimol. Ten reálny svet má niečo do seba. Zjavne nebudem záchranca, večný hrdina, len jeden z mnohých, čo sa tmolí po okolí. Ale aspoň budem môcť niekoho objať, ako strom objal lampu.