Sen s bozkom na záver

Cítim sa príjemne. Obklopuje ma svetlo. Inak by som asi nevedel poriadne čítať. Vonku tma zahaľuje spiacu krajinu. A čo to mám v ruke? Aha, Historická revue. Či Quark. Našťastie to nie je podstatné (zvláštne, že niekedy nepodstatné veci rozoznáme hneď a inokedy ani za celý život). Som zahĺbený do článku a usmievam sa, keď mi konečne dochádzajú súvislosti. Už mi toľkokrát o tom rozprávali a pochopil som to až teraz. Pocit víťazstva nad tým lenivým "ja". Človek sa musí sám pre seba usmiať.

Vtom sa otvorili dvere do kupé. V Leopoldove pristúpilo to najkrajšie stvorenie. Ako som to spoznal? Úsmev. Podmanivý, úprimný, presakujúci do celého tela. Ani som neodpovedal, či je kupé voľné. Len som sa usmieval. Sklopil som zrak a zahanbil som sa za jemné pošteklenie pri srdci. Už som v kupé nebol sám.

Možno na to nevyzerám, ale som nesmierne hanblivý a plachý. Červenal som sa pri každom pohľade na ten úsmev, na tú tvár plnú pokoja a súcitu. Mal som pocit, že presne vie, čo sa odohráva v mojom srdci. Keď sa nám stretli oči, akoby mi vnútro zaplavila dokonalá harmónia. Stačil úsmev. Už som nebol schopný sa sústrediť na článok. Premyslel som asi tisíc možných tém na konverzáciu. Nič som, samozrejme, nepovedal.

Ani som sa nenazdal a boli sme v Bratislave. Takto to predsa nemôže skončiť. A prečo nie? Nestačil ten kúsok šťastia vyžarujúci z tej krásnej osôbky na to, aby som zdvihol hlavu, poďakoval a odniesol si krásny pocit ďalej? Prečo si myslím, že úsmev nie je dosť? Je to to najcennejšie, čo človek môže dať, lebo úsmev je esperantom lásky.

Obaja sme sa postavili. Pomôžem slečne dať dole batožinu. Ale predtým predsalen musím niečo povedať. Pozriem sa do tých odzbrojujúcich očí, nakloním sa dopredu a zacítim na perách chuť jarnej lúky, letného sadu, jesenného lesa i zimnej hory. Chuť medu a ticha. Som sám či sme jedno? Jeden bozk. Nechápajúc sa vystriem. Ten úsmev. Mám ho v srdci, keď sa zobudím. Ako sa môže človeku snívať tak podmanivo ľudský sen?

Neviem, čo mi chcelo moje vnútro týmto snom povedať, no nádherne mi skrášlilo celý deň. Ešte aj teraz, keď si len spomeniem, cítim to šteklenie pri srdci. Ten úsmev.