To čo robia druhí zle

Bohužiaľ, skúsenosť mi hovorí, že v tomto sme všetci rovnakí. Veď kto už len nezvykne povedať "Ľudia sú takí...", "Keby ľudia nerobili...", "Keď všetci robia...", atď. Mám pocit, že každý deň sa pripomenie podobnou formulkou.

Ale nejde mi o to, aby som tu hovoril, čo robia iní zle. Nemám právo niekoho hodnotiť (a kiež by som to ani nerobil) a už vôbec nemôžem vedieť, čo je zlé a čo dobré. Keď sa mi podarí pochopiť, že moje šťastie nemusí byť šťastím iných, až vtedy môžem byť naozaj šťastný.

Avšak dovtedy sa budem predierať chvíľami, kedy budem ostatných nútiť prijať za svoje to moje. Budem v roli dobrého samaritána, ktorý presne vie, prečo sa ľudia nechajú oklamať, že určite zvolia nejakého vydriducha, že tamtá ženská vyzerá v tých šatách naozaj zle, prečo henten nevydrží s hentou dlhšie ako mesiac, prečo ľudia nepoznajú pravú lásku a prečo nie sú štastní. Budem vševedúci. Budem argumentovať. Tých neistejších presvedčím, tých zdatnejších nalomím a sebavedomých naštvem. Tí s nadhľadom zas naštvú mňa, lebo ich nepresvedčím a oni sa nebudú pokúšať presvedčiť mňa.

Keď toto pominie (a ja verím, že raz pominie), snáď si uvedomím, že každý má právo na svoj pohľad na svet. Môže veriť v úplne niečo iné a predsa byť šťastný, môže sa do svojho vnútra pozrieť inak alebo vôbec, môže to pochopiť lepšie alebo aj horšie a aj tak je to dokonalá osobnosť, ktorá má právo veriť tomu, v čo verí. Každý môže byť sám sebou (aj keď tým, že bude patriť do skupiny), tak ako aj ja chcem byť sám sebou. A budem hovoriť o sebe, len keď sa ma na to opýtajú.

Kiež sú chvíle samaritánstva čo najkratšie.