Graham Bell vs. IP telefónia

"Klasické" telefonovanie

Ako to fungovalo dávno, nie je až taký problém si predstaviť. Človek zatočil kľukou, povedal tete spojovateľke, s kým chce hovoriť a bolo. Mal teda kábel len a len pre seba a svojho partnera. Čo sa odvtedy zmenilo? Netreba kľuku, namiesto spojovateľky je automatická digitálna ústredňa a klávesnica na telefóne, môžeme sa dovolať hoci aj na ISS. Ale princíp je stále rovnaký. Stále máme pre seba ten "kábel". Síce dnes už len virtuálny a hovorí sa mu okruh, ale podstata je rovnaká. Odkedy vás prepoja (vtedy človek, teraz počítač), máte pre seba vyhradenú časť média (medeného drôtu, optického vlákna, vzduchu, atď), ktorá je len a len vaša. Takže keď poviete slovo, rozseká sa na maličké časti, prevedie sa do núl a jednotiek a tie nuly a jednotky presne vedia kade majú ísť k človeku na druhej strane, kde sa opäť poskladajú do toho, čo počujete.

IP telefónia

Tiež sa nejedná o zložitú myšlienku. Už zo samotného názvu je jasné, že sa skladá z dvoch vecí: IP a telefonovania. Čo znamená telefonovanie vie asi každý. IP je skratka pre Internet Protocol. Protokol je spôsob komunikácie a internet pozná hádam každý. Ide teda o spôsob komunikácie v sieti internet. Ak si chcem, napríklad, pozrieť nejakú stránku, poslať email či súbor, urobím klik a počítač to preloží do série núl a jednotiek, ktorým bude druhá strana rozumieť. Tieto nuly a jednotky idú z môjho počítača vo vagónikoch, ktorým sa hovorí pakety. Keď príde paket na koniec najbližšieho kábla, ocitne sa v tzv. smerovači. Smerovač sa pozrie kam chce paket ísť a vypustí ho do kábla, ktorý je podľa neho v danom momente najlepší (napríklad nie je zaprataný inými paketmi). A takto ide paket od jedného smerovača k ďalšiemu, až kým sa nedostane k cieľu. Keď prídu všetky pakety do cieľa, máme vyhrané. Rozdiel oproti predchádzajúcemu spôsobu je v tom, že jednotky a nuly na začiatku vôbec nevedia, kade pôjdu (vedia len cieľ) a navyše toho, kto vysiela, nezaujíma, či dorazia k cieľu (tzv. nespoľahlivý protokol). Pakety môžu prísť v rôznom poradí (keďže môžu mať rôznu trasu) a môžu sa stratiť. Možno sa zdá, že to potom nemôže fungovať. Avšak to, že teraz čítate tento článok, znamená, že to funguje. Následne už len stačí použiť tento princíp na prenos hlasu.

Čo z toho vyplýva?

Cena : Jednoznačne vychádza v prospech IP telefónie. Nie je potrebné budovať zložité ústredne, ktorých cena sa pohybuje naozaj v astronomických výškach. Stačia relatívne lacné zariadenia a navyše ak už má nejaká firma vybudovanú lokálnu počítačovú sieť, dá sa využiť aj na lokálne telefonovanie.

Spoľahlivosť : Tu by som si zase dovolil tvrdiť, že jednoznačne vychádza v prospech klasického telefonovania. Čisto z princípu fungovania technológie je jasné, že v IP môže robiť problém poradie paketov, prípadne rôzny čas medzi jednotlivými paketmi (jedným slovom oneskorenie). Toto môže mať za následok nezrozumiteľnosť. Stači vyskúšať taký Skype, kde nevýhody IP hovorov spoznal asi každý (i keď Skype rozhodne nie je vrchol IP telefónie - skôr naopak) ako aj ich výhody.
Ďalšou veľmi dôležitou oblasťou, kde je spoľahlivosť nevyhnutná, sú krízové situácie. Keď vám začne horieť strecha, vyhoria poistky a rozletia sa vodovodné rúry, všade nastane tma. Ako zavoláte hasičov, elektrikárov či inštalatérov. Poviete si, že mobilom. Ale ak sa ten náhodou kúpe niekde medzi pivnicou a prízemím, môžete siahnuť po klasickom telefóne (nie bezdrôtovom, atď.). Keďže dostáva energiu z ústredne, bude fungovať. Pri IP telefónii (aspoň zatiaľ) to nehrozí.

Toto je veľmi zjednodušene základný rozdiel medzi IP a klasickým telefonovaním. Snáď mi odborníci odpustia, že som zostal na povrchu a popísal všetko nadnesene a trošku nepresne. Cieľom bolo ukázať, že sa nedá jednoznačne povedať, čo je lepšie. Záleží totiž od konkrétneho spôsobu a miesta použitia. Niekde môže byť lepšie jedno, inde druhé. Ako študent telekomunikácií však mám tendenciu viac fandiť klasickému spôsobu.