„ Co nemám doklad do p..., ja somprinis pani (nazvime ju Magdou) Magde pracovnú zmluvu, co mi robil na čechou.“
„ Vy ste boli v tom čase zamestnaný?“ „A máte tú pracovnú zmluvu sosebou?
„Mám do bohini, co ta p..., tam nenapisala, že som robil?“
„ Pán Malackanin, ja som predsa žena a také výrazy , ktoré tupoužívate, ja nerada, prosím vás vynechajme ich, ja vám chcem pomôcť, pomôžte aj vymne, dobre?“ jemne som ho napomenula, sledovala som ho a trvala na svojom.
„ A vy jak še volace?“ Podala som mu pravicu, predstavila sa celýmmenom a on sa ma opýtal: „ Možem vás volac Monika?“
„Áno môžete pán Malackanin.“
„ Ja len chcem povedzec, že tu bul minule minister, ta som mu povedal, žedo ... (nedopovedal, prehltol slovo), treba šicke poiscovni zrušic, len jednu ochabic,totu (a názov inej), bo šicky sebe robia co chcu a vecka jamušim placic, do bohyni.“ Toto jedno slovíčko si predsa len neodpustil, pozrelprevinilo na mňa a sadol si konečne na stoličku oproti mne.
„ Pán Malackanin, prineste mi fotokópiu tejto pracovnej zmluvy a hneďto bude s dlhom vyzerať oveľa lepšie, rátam to tak do tristo korún. „
„ Šak ja by som vám aj priňis, ale nemám peňeži na kopiu. „ „Nemám naozajpeňeži.“ presviedčal ma dotykmi rúk na vrecká. Verila som mu.
Vybrala som peňaženku, podala mu dvadsať korún a požiadala som, hoo to, aby dal kópiu urobiť a doniesol mi ju.
Vzal peniaze a ja som ostala dúfať, že si nekúpi pivo a prinesiemi doklad, ktorý by pomohol jemu aj mne.
Za chvíľu sa vrátil, podal mi kópiu a dodal „ ostatňi peňeži som prepilpani Monika.“
„Ále pán Malackanin, to nevravíte vážne?“ povedala som nenútene a bolomi jedno, či mi tých sedemnásť korún vráti alebo nie.
Siahol si do vrecka a vytiahol drobné mince „ Ňe, ňe, pani Monika, covy sebe o mne dumace?“ „Ja som len žartoval.“
„ Tak to som rada. „ dodala som a bola som naozaj rada, žev hrubom, obale sa ukrýva čestnosť.
Vzala som kalkulačku a presne na deň som mu vyrátala sumu, ktorá mupohladila uši a dušu bola to dlžná suma 230,-Sk. „ták pan Malackanin, vášdlh je dvestotridsať korún, za toto obdobie, keď ste nemali iného platiteľa.“
„Len bolo treba doložiť túto zmluvu, vidíte?“
„Šak ja som ju doložil pani Monika, dal som ju pani Magde, ta co ju žedla,ja kedz ju štretnem, ta ju roztarham“ trošku sa rozohnil.
„ Pán Malackanič, ochabce tak, netreba nikoho roztarhac, najbližšie príďteza mnou a pokúsime sa vždy dať veci do poriadku, ale len ak mi doložíte správnydoklad, dobre?“ pridala som úsmev a on mi ho opätoval s vyštrbenýmizubami, ale úprimne sa na mňa smiala stratená identita.
„ Ja som ministroj hutoril jak tu bul minule, bo my sme kamaraci, znace? Ženajlepša tota poiscovňa tota naša a ostatni treba zrušic a poslac ichdo...“ vstal, a rázne ukázal pravicou ktorýmsi smerom do pomyselnej diaľky,kam by ich všetkých poslal, ale nedopovedal kam.
Bola som rada a prijala som jeho podanie ruky ako znamenie zmierua tolerancie, keď si neodpustil jednu poznámočku.
„ Jój dal by som sebe jedno pivo, ale nemám peňeži.“ a pri tejto vete hľadel na výdavokležiaci na stole.
„ Dáte si inokedy pán Malackanin, a pripijete si aj na moje zdravie?“
„ Jój pani Monika na vašo furt.“ „ Ale dneš by som sebe jedno dal.“Pohladil zrakom výdavok, pozdravil sa, poďakoval a s prianím pekného dňaodišiel.
Odvtedy ma zdraví na ulici, pýta sa ma ako sa mám a nepoužíva výrazy,ktoré by mohli uraziť vo mne ženu. Aj takto sa dá skrotiť jednoduchosť. (Niekedy.)
14.05.2007
