Som knihomoľ. Teraz už na knihy nezvyšuje veľa času, ale keď sa dá, s chuťou sa zahryznem. Pamätám si časy, keď som navštevovala našu dedinskú knižnicu v pondelok, v stredu a v piatok. Vždy som si vypožičala tri knihy formátu A5, hrubé asi 2cm a obdeň som ich prečítané vrátila. Zostalo to vo mne - fotografická pamäť slovenskej gramatiky. Vďaka čítaniu som s diktátmi nemala problém.
Neviem kedy to prišlo, ale zistila som, že mi čítanie textov s hrúbkami pije krv. Pohoršovalo ma to... ako to niekto nemôže vedieť... ako niekto dokáže napísať - kuryatko sa viďobalo kvočke pod krýdla a seďí si v ťeple - No, proste odsudzovala som, i keď mne sa tiež občas zadarí... však kamošky čiarky :)
Potom mi hore pridelili manžela - chlap s tvrdými vyrobenými dlaňami vždy ufúľanými od oleja a s obrovským srdcom. OBOR som ho volala. Písala som mu básne a on mi na oplátku prinášal z roboty jeho myšlienky položené na papier. Juuj, nezabudnem na to, ako som mu s úsmevom povedala: "Počuj, ty to máš dobre vymyslené, vôbec nepoužívaš ypsilony" (myslela som si, že je to z jeho strany recesia).
A on mi s vážnou tvárou odvetil: "Ale áno, používam!" Padla mi sánka.
A tak som na to prišla... "Čítajúc našej lásky zápisy len jedno nemôžem pochopiť, že cudzí si mi bol kedysi a dnes nemôžem bez teba žiť" ... hľadiac na tie prýšerňe gramaticky nesprávne vety... s tak skvelým obsahom zohrievajúcim moje srdce. Nie sú dôležité ypsilony...dôležitá je gramatika srdca.
A tú má môj OBOR našťastie v poriadku. A keď mi príde sms, usmejem sa, lebo nie je podstatné to, že jej plná chýb... to, že mi prišla nemá chybu.
