Ondro Hanulovie vbehol do pitvora: "Nemci si rozkázali pečenú hus! Máte him chytro narichtuvať!". Obyvatelia Šandorovie domca boli razom na nohách. Gazdiná húsku šikovne podrezala, ošklbala a dala upiecť - len aby sa Nemčúri nerozzúrili. Kým sa hydina piekla, nastalo tuhé rozmýšľanie, kto im tú hus odnesie.
"Hana nemôže iť, mohli by hu opáčiť..." - rozumovala mať nad najstaršou (už vyvinutou) dievkou.
"Marka moja, hybaj ty." Nuž desaťročná Marka šla. Hus odovzdala a domov priniesla v tých časoch nevídalý poklad.
"Mama, Mara donesla čukoládu!" - porobili okolo dievčaťa krik ostatní súrodenci.
"Ba kieho, hádam je nie otrávená?" - zhrozila sa matka piatich detí. Pozerajúc na ich lačné pohľady nespustivšie z netradičnej dobroty, vyniesla ortieľ: "Dáme Tónovi okoštuvať, ak nezhynie, dostanete aj vy."
Tónko bol najmladší zo Šandorovie rodiny, z ťažko nadobudnutého chleba odjedal sotva tri roky, nuž mater usúdila, že práve jeho bude najmenšia škoda.
Deti sa zhrčili okolo chlapčaťa, ktoré si šťastne ujedalo zo vzácnej čokolády, pozorujúc, ako sa v ňom stráca... kŕče žiadne, farba líčok ružovučká... otrava tu nehrozí. Rozdelili si medzi seba zvyšok a dodnes s úsmevom spomínajú, ako sa im za vojny od Nemcov dostalo čokolády.