Načúvam plynulému dýchaniu každého z vás. Zrazu sa najmenšia Nelka rozosmeje. Nahlas, s chuťou - jednoducho radostné chichotanie šťastného dieťaťa. Po chvíli sa otočí na druhý bok a sníva ďalej. Ticho sa usmievam do tmy. Vďaka, Bože, lebo...
...lebo tam kdesi, ďaleko od nás možno bdie iná mama.
Mama, z fotografie na liste s hlavičkou UNICEFu. Dívala sa na mňa smutným, bolesťou poznačeným pohľadom, držiac na rukách svoje vychudnuté dieťa s vydutým bruškom. Aké sny sníva ten malý drobec? Smeje sa niekedy zo spánku?
Koľko vás je mám, ktoré večer čo večer neukladáte svoje dieťa do voňavej mäkkučkej postieľky, ale na starý zvlhnutý koberec, voľne pohodený na chodníku uprostred ošarpaných budov? Na čo myslíte vtedy, keď načúvate dychu svojich detí? Môžete niekedy s úsmevom premýšľať čo sa im asi sníva, keď sa nahlas zasmejú zo sna? Alebo tŕpnete, či ešte nejaké nadýchnutie príde?
Koľko vás je? Mamy, deti... kde sú vaši otcovia? Kde sú vaše sny? Kde je váš šťastný smiech?
Sťažujeme sa na naše malé Slovensko, nadávame na vládu... čo by oni dali za to, aby tu mohli žiť, tak ako my...
