A MÁM obrovskú chuť nastaviť tvár nebu a šteklivým dažďovým kvapkám. CHCE sa mi rozpažiť ruky, zvísknuť od radosti a tančiť pomedzi ne. Poznáte muzikál Spievanie v daždi? ...aj mne sa tak chce spievať... a tancovať... a ZMOKNÚŤ až do nitky. Lebo padá z neba dážď a prší mi to rovno do duše. Ale...
NEROBÍM to, hoci sa mi tak veľmi CHCE.
Niekedy fúka vietor... fantastický, divý, neskrotný a nespútaný... Veje mi rovno do duše. CHCE sa mi ho objať, chcem ho chytiť do dlaní, vyzabávať sa s ním, s lístím, ktoré nezbedne rozfukuje. Chcem ho CÍTIŤ vo vlasoch, na koži... všade. Ale...
NEROBÍM to, hoci sa mi tak veľmi CHCE.
Kráčam z nohy na nohu cez mesto... okolo mňa frčia ľudia, každý si nesie svoj cieľ, svoju bojovú úlohu, ktorú treba čo najskôr splniť. Spod dáždnikov na mňa vykúkajú začudované pohľady. Ten môj si nesiem zložený v ruke... a premýšľam, aké by bolo fajn zvísknuť a UROBIŤ to, čo sa mi naozaj CHCE.
