Prečo?
Na názov si už nespomínam, ale obsah si pamätám presne: doma u Alenky bývali škriatkovia. Jeden pílil nohu pohovky na ktorej spával ocino, druhý tikal v hodinách, tretí vyzváňal v telefóne. Bol ich plný byt a boli fantastickí...
Dej ma pohltil, predstavivosť fungovala na plné obrátky, fantázia vibrovala a s ňou celé moje vnútro. Jednoducho plnohodnotný čitateľský zážitok (škriatkovia začali bývať aj u nás).
Vyrástla som, oficiálne aj dospela. Zrazu sa mi dostala do rúk spomínaná knižka. Lačne som sa na ňu vrhla, ale slovo za slovom, veta za vetou, list za listom - obrovské sklamanie.
Kde je ten čarovný svet? Kam sa podel úžasný "ach" pocit? Farby vybledli, dúha zmizla, kúzlo sa rozplynulo. Zostal obyčajný čiernobiely text.
Potom som urobila druhý pokus, bohužiaľ s ďalšou obľúbenou knihou.
Odvtedy sa k detskej beletrii nevraciam. Bojím sa. Bojím sa, i keď to veľmi láka - prežiť ešte raz Nevedkove dobrodružstvá, skákať s Tarzanom zo stromu na strom uprostrej divokej džungle, navštíviť s Bebeškom a Melónikom krajinu zelenochvostých, slziť nad príbehom Princa a Škovránka, pomáhať vyriešiť záhady Troch pátračov, Spať na slnku alebo pohladiť Koníka z Orlanda.
Nechcem zničiť spomienky a rozbiť ten čarovný svet, na ktorý si pamätám. Už sa doňho vrátiť nemôžem, pretože som stratila zázračný kľúč k tajomnej trinástej komnate...