Uááá, cestujeme!

1. Samotná cesta- ó, áno, finálna destinácia môže byť nádherná, oslnivá, okúzľujúca, ale kým sa k nej dostanete môžete prejsť aj stovky kilometrov. Netuším ako vy, ale mňa cesta baví tak dve hodiny, a potom príde nuda. Krajina je väčšinou prekrásna, ale ani mne sa nechce niekoľko hodín v kuse pozerať na kopčeky, či lúky v diaľave a uháňať dopredu na diaľnici. Tie diaľničné cesty sú predsa poriadne nudné. Ale to sme hovorili o cestovaní cez deň, cestovanie počas noci v sebe nesie ešte väčšie riziká. Sadne na vás nespavosť, von sa pozerať nemôžete (je predsa tma!), v hudobnom prehrávači ste už vypočuli všetky pesničky aspoň 5-krát a máte pocit, že ak tie pesničky ešte znovu zapnete, tak vám vylezú von krkom. V takýchto prípadoch sa, ja osobne, obzerám po spolucestujúcich. Je naozaj zvláštne, koľkými mnohými spôsobmi dokážu spať. Otvorené ústa, vytekajúca neposlušná slinka, pochrapkávanie, padajúca hlava, schúlenie na miniatúrnom sedadle. Ak máte šťastie a pohodlné sedadlo, môže sa pošťastiť a možno aj vy zaspíte. Ak nie, tak bude výsledkom zlá nálada vyvolaná deficitom spánku. Takže, keď dorazíte na svoje vysnené miesto, budete mať čo robiť, aby sa radosť z dovolenky vrátila.

2. Spolucestujúci- ako som spomínala v odstavci č.1, môžete ich istú chvíľu pozorovať (najlepšie teda pri spaní), ale, POZOR, nikdy nie tak, aby si to aj ony všimli. Môžu z toho vyplynúť rôzne konsekvencie. Raz som pozorovala spolucestujúceho v autobuse, ktorý na svojom tablete hral Angry Birds (to je taká hra, ktorá má milióny fanúšikov, ibaže ja som jej pravidlá nepochopila doteraz). Keď, si všimol, že ho pozorujem, tak sa odvrátil (aj s tabletom) a už som nemohla pozorovať, či hru vyhral alebo prehral.
Inokedy, som cestovala autobusom do Brna, a ku mne si sadol dosť veľký muž. Ja ako žena s nízkymi nárokmi, som sa mu snažila uvoľniť, čo najviac miesta, veď je predsa veľký chlap. Nakoniec to skončilo tak, že sa veľký muž roztiahol tak, že polovicou sedacieho svalu som sedela cez sedadlo a veľký muž mal sedadlo a pol len pre seba. Keď som si chcela nárokovať späť svoje miesto (to jest zobrať si polovicu sedadla späť) začal na mna „tssss- kať"! (To je zvuk, ktorý vydávate, keď vám niečo nie je po vôli.) A tak som do Brna docestovala na pol sedadle.
Poviete si cudzí ľudia, lepšie by to bolo so známymi, priateľmi. Ale nebolo. Keď som pred rokmi cestovala z Francúzska, vyložila som si nohy na kamarátovo sedadlo. Nuž, poviem len toľko, že doteraz to spomína a vôbec nie v dobrom.
Ale samozrejme, môžete vychytať aj dobrých cestujúcich. Na jednej zo svojich ďalších ciest som sa raz ocitla vedľa inteligentnej, vtipnej, milej, peknej dievčiny, s ktorou som po pár minútach kecala akoby sme sa poznali aspoň 3000 rokov. Volala sa Maťka, týmto ju aj pozdravujem. Bola to svetlá výnimka dobrého spolucestujúceho, ehm, jediná výnimka...

A teraz nasleduje najhoršia nevýhoda zo všetkých nevýhod podieľajúcich sa na cestovaní. Ta- da- dááá:

3. Balenie- neviem z akého dôvodu, ale pri každom balení (a to na akúkoľvek cestu) mám pocit, že sa vo finálnej destinácii odohrajú všetky extrémne výkyvy počasia. Následkom, je to, že pri každom balení mám pocit, že by som mala zbaliť všetky možné druhy oblečenia, topánok, drogérie, pretože človek nikdy nevie, kedy zavíta napríklad do Brna hurikán. Alebo do Bulharska arktická zima (v auguste). A tak, sa aj na 2-dňovú cestu vybalím obrovským kufrom s 10 tričkami a 5 nohavicami. Veď predsa, čo si oblečiem, keď si tričko oblejem alebo nohavice roztrhnem- je dobré, ak ich máte zopár do zásoby. Najhoršie je to, keď idete na chatu a všetci vaši priatelia majú batoh (ba skôr batôžtek) a vy sa terigáte do kopca a cez lesy s tridsať kilovým kufrom (s kolieskami). Ale to nie je to najhoršie. Najhoršie je samotné balenie, ktoré niekedy trvá viac ako samotná cesta. Mám takú malú rovnicu- balíte sa tak dlho (hodiny), ako dlho budete preč (dni). Cestujete preč na 2 dni? Tak sa balíte 2 hodiny- a to musíte zvážiť všetko ako klimatické podmienky, počasie, bio stupeň, vlhkosť vzduchu, pohodlie ošatenia, atď. Takže, preto to dlhé balenie. A nikdy nesmiete zabudnúť pribaliť náplaste, 2 perá, 2 uteráky, 2 šampóny (veď, čo keď niekto bude potrebovať) a do tajnej priehradky skryť 1 Horalku (čo keď v noci budem hladná?! a nosiť so sebou Horalky do zahraničia je predsa také slovenskéJ).

A prečo tento dlhý, únavný článok? Práve sa balím- už 2 hodiny. Tak dúfam, že si to cez víkend užijem :)