Sprvu sa každý vzťah začína ideálne- prieteľka sa zoznamuje s jeho kamarátmi, nemo sa usmieva, chce sa ukázať v tom najlepšom svetle pred budúcou možno-rodinou, možno-svokrou, možno-manželom. Slepo, a často nevedomky, priviera oči nad chybami, alebo aj nad takými záležitosťami, ktoré problémom nie sú, ale postupom času sa problémom stanú. Ako milujúca priateľka som zo začiatku nemala problém s obzeraním ani ja. Dokonca som feministicky hlásala, že je to najprirodzenejšia vec na svete. Pretože, v akejsi premúdrelej knihe som čítala, že chlap je inštinktívny tvor a inštinkt mu velí obzrieť sa, pozrieť sa, premerať si potenciál samičky. A teda, že žiadna žena by to nemala brať ako katastrofu. Každý chlap, vraj potrebuje vizuálne veci. A tak, ja- veľká feministka, som sama vyhlasovala, nech môj chlap sa pokojne obzerá, viem, že verný je mne.
Ale, ako iste viete, ženy sú nevyspytateľné- a to, čo predtým problém nebol, po istom čase sa problémom stáva. Je to akoby keď vám jeden deň naservírujú paradajkovú polievku. Prvýkrát ju zjete, lebo vám chutí, druhýkrát sa už čudujte, ale keď aj po mesiaci jete paradajkovú polievku, tak vám to začne liezť na nervy (aj keď ste na začiatku vyhlasovali, že jedenie každodennej paradajkovej polievky vám problém robiť nebude). Tak, presne takto, som sa začala cítiť ja.
Tak, som sa rozhodla vymyslieť nejakú stratégiu. Začala som sa obzerať po chlapoch aj ja. Ale priznám sa, mne to veľa nedalo. Väčšina sa mi nepáčila, tí, čo sa mi páčili, mali vedľa seba priateľky, a mala som pocit, že ja po svojom boku mám aj tak lepšieho. Ďalšou stratégiou bolo upozornenie priateľa. A ako som sa opäť presvedčila, ľudia si poniektoré vety zapamätajú: "Veď si vravela , že ti to nevadí!". Márne bolo presviedčanie, že obzrie sa za nimi, maximálne ohodnotí, ale to s ním nenarobí, verný je mne. Ale, žena je podozrievavý tvor (sme dokonca podozrievavejšie ako Sherlock Holmes a vždy musíme prísť na koreň veci). Ďalším postupom, ktorý som zvolila, bola otázka v kruhu priateľov. Samozrejme, jediný muž v babskom klube, ktorý s nami čakal na seminárku na škole, okamžite vyhlásil: "Ježiš, Aďa! Nerieš hlúposti! Obzrieme sa a toľko!".
Ale, ja som nutne potrebovala odpoveď. A najlepšie takú odpoveď, ktorá bude znieť v ženskom podaní, a teda ju aj pochopím a neodbijú ma vetou, aby som nič neriešila. Tak, sa hor, do našej obľúbenej kaviarne, sadli sme si nad to tri ženské a začali nad celým tento fenoménom premýšľať. Našli sme riešenie- podľa mňa výlučne ženské. Naša hypotéza?
Celý tento problém sme previedli na oblečenie. Je to ako keď idete po ulici a prezeráte si výklady. Máte na sebe svoj kabát, ktorý je teplý, klasický, už zopár rokov s vami, ale z módy nevychádzajúci. Hoci, si vo výklade nový tovar prezriete, a dokonca si pozriete nové kabáty aj v druhom výklade. Ale predsa nevojdete, do každého obchodu, kúpiť si nový kabát. Na to, aby ste si nejaký kúpili, vás musí veľmi zaujať. Veľmi, veľmi. Niektoré kabáty sú príliš drahé na vašu peňaženku, niektoré príliš tenké na chladné a tmavé dni, a niektoré práve naopak, sú až príliš hrubé aj na tie najchladnejšie počasie. A väčšinou si tieto parametre, ženy všimnú už cez výklad. Niekedy nás ten starý kabát aj omrzí, a rady by sme si skúsili niečo nové, pretože niekedy je starý kabát kusavý, máme pocit, že nás nehreje, dokonca, si myslíme, že nám vôbec nepasuje. Ale, si myslím, že pred tým ako dôjde ku katastrofe a starý kabát vyhodíme, si vždy uvedomíme, že predsa svoj kabát ľúbime viac...
