Purpur et Solitudo...

Kedysi som si myslela, že každé zapálené svetlo znamená pokoj, šťastie, rodinu, lásku. Vianoce prichádzajú aj 22. krát v mojom živote, a už dávno viem, že keď niekomu v oknách svieti, neznamená to ani pokoj, ani lásku. Príliš veľa ľudí je počas Vianoc osamelých. Pretože, môžete sedieť medzi svojou rodinou. Môžete sa usmievať na bratov a sestry počas štedrovečernej večere. Dokonca môžete sa dívať do očí človeku, ktorému ste sľúbili vernosť, ale vaša duša bude napriek tomu osamelá. Bude mať farbu čučoriedok. Fialovú, melancholickú, dusiacu. Chceli by ste, aby bola naplnená, sýta, farebná, ale má len farbu neba, keď sa deň pretína s nocou...

Cestovala som dnes vlakom. Deň sa pretínala s nocou, nebo čučoriedkovalo a dušu som mala fialovú. Zhruba v strede mojej cesty, si ku mne prisadli dvaja mladí ľudia. Na kabáte im svietila zelená stužka. Rozprávali medzi sebou slušne, s úctou. Nie, nedotýkali sa rukami. Obaja boli ešte priveľmi ostýchavý, aby si navzájom na verejnosti prejavovali akékoľvek nežnosti. Rozprávali sa o Vianociach, o cestovaní, o predražených cestovných lístkoch, o spoločných kamarátoch. Smiali sa úprimne, vlak ich jemne natriasal a vtedy sa vždy jemne dotkli stehnami. Zrazu sa chlapec ozval k dievčaťu s pozvaním na rande. Chcel ju zobrať do kina. Dievča sa bojazlivo opýtalo, či naozaj s ňou chce ísť. Chlapec prikývol a chcel poznať odpoveď. Dievča iba prosto odvetilo, že sa ešte musí opýtať doma, či ju pustia. Na to chlapec odvetil, že ak chce môže pre ňu vymyslieť iný program, akýkoľvek, ktorý ona bude chcieť. Dievča sa usmialo, vlak ich jemne natriasal a chlapec sa usmieval tiež.

Po tomto neúmyselne vypočutom rozhovore prišla aj moja zastávka, na ktorej som musela vystúpiť. Z vlaku som vystúpila s úsmevom, hoci nebo bolo fialové. Osamelosť je len dočasný stav. Nikdy neviete, ktoré Vianoce budete mať dušu plnú života. Možno práve tieto...