Kvitnú stromy, ich kvety rozfukuje vietor po ulici, po chodníkoch, po balkónoch. Večer si k tým kvetom prisadnem, pustím si jemný jazz a opäť iba premýšľam a opäť iba fajčím. Susedia mi už posielajú výhražné listy za rušenie nočného pokoja, lež ja sa nevzdávam. Naďalej hudbu počúvam po večeroch, kým v ostatných oknách blikajú obrazovky televízie, kde pred nimi sedia milióny divákov a pozerajú najdôležitejšie udalosti daného dňa. Aká nuda.
Je máj a každý pred televízorom. Kde zohráva svoju rolu príroda? Veď je máj, vraj lásky čas. Ľudia by sa mali rozmnožovať a nie čumieť dopredu ako voly. Aj v obchodoch je to tak, akciu majú na najnovšiu elektroniku a to čo je dôležité, o to nikto nezakopne. Čo je dôležité v obchode? Myslím, že pustiť starú ufrflanú tetku dopredu, smiať sa na vreckároch, pokúsiť sa nechať prepitné predavačke. Apropos, prepitné. S tým prepitným si ešte počkám, až kým sa mi aspoň o málinko zmení moja finančná situácia. Nejako abstinujem v práci, nič ma k nej nedonúti. Vlastne donúti- účty. Takže musím mať aspoň čo-to na živobytie. Takže som začala robiť kuriérske služby. V podstate je to veľká zábava, pravidelne si zašportujem na aute, ktoré riadi kolega, keďže ma vedomosti nepustili k vykonaniu vodičského preukazu.
Týmto si vypomáham, vypomáham mojej jedinečnej finančnej situácii. V podstate je to veľká sranda- s kolegom najazdíme kopu kilometrov, nosíme balíčky, ohromne sa smejeme, čo v nich môže byť, fajčíme jednu cigaretu za druhou, on jemne so mnou flirtuje. Ja sa ale hrám, že jeho narážky nevšímam, ako by som si mohla k sebe pripustiť muža, ktorý je akoby jednou nohou ešte vždy v puberte. Hlúpe vtipy, kopa porno časopisov za sedadlom a milión podobných vecí.
Možno som staromódna, ale ja chcem viac. Kolega sa volá Jaro. Jaro. Ešte aj jeho meno v sebe nesie jar. Hm, ľudia sú ako živočíchy a človek ako ja pociťuje svoju živočíšnosť najmä cez jar. Keď sa ešte raz pozriem na stromy a kvety, a ako ich včeličky opeľujú, tak asi vybuchnem. Preto myslím zavše na tom vedľajšom sedadle na Jara. Otrasné topánky, maličké nožičky alias Danny de Vito (čo je dosť vtipné, pretože Jaro meria aspoň 180cm, a má také malé nohy?!), a potom radšej nespomínam jeho gél na vlasoch. Jaro je dobrý chlap aj vtipný, avšak chudák zostal v 90.rokoch.
- Ahoj, cica. No, ako dnes? Kam si urobíme výletík?- pýta sa ma potmehúdskym úsmevom ráno pred nástupom do nášho služobného auta.
- Hm, dnes to bude Hlohovec, nejakej pani treba zobrať niečo z Teleshopu- oznamujem mu s úsmevom.
- Výborne, ale potrebujeme ešte natankovať- odvetí a zapína motor tej starej rachotiny. A my sa vydávame na cestu. Obaja v ústach ciga, na Expresse nám vrieska Tásler: Exotika, erotika, a my hluché kone sa ho snažíme aj napodobňovať. Všetko je v najlepšom poriadku, až kým za mestom neuvidíme stopára.
- Zastavím mu- povie s úsmevom Jaro.
- Čo? Si normálny? Vieš, akí sú stopári? Môžu ťa zabiť!- a kým som sa mu snažila dohovoriť, on už aj znižoval rýchlosť a mne došlo, že mu naozaj zastavuje.
