Jesus, každý deň bol pre mňa slniečkom. Či pršalo a či nie, ešte desať minút každé ráno pri aute strávených bozkávaním, hladkaním a šepkaním tých najsladších slovíčok.
Potom zrazu osem hodín práce, čo sa nedalo vydržať nikdy. Horibilné účty počas krátkych páuz na záchode. Šéfove vyhrážky a Jarove rýpanie. Krásny život anjelov.
Prechádzky v parku uprostred opadaného lístia. Objímania za stromami v nádeji, že si to správca parku nevšimne ako dvaja dospelí kazia mravnosť sveta. Svetoborné.
V tých časoch som naozaj myslela, že láska dokáže búrať steny a zachrániť všetko. Bola to ešte vždy iba hra? Či toto už bolo niečo naozaj?
Nechcela som myslieť na to, že bude koniec aj tomu. Chcela som to navždy. Istý čas som sa pohrávala s myšlienkou otehotnenia, ale zavrhla som ju. On by zutekal ešte skôr.
A mne ho stačilo iba cítiť v sebe. Cítiť ho v sebe vždy, či som pri ňom a či nie.
- Podľa mňa si na ňom závislá.- vyhlásil Jaro po ďalšej ceste rozvozu, keď ma niesol domov- na jeho byt.
- Nie som. Proste si nás iba vychutnávam.- zašvitorila som blažene.
- Pánabeka, že aj ty raz budeš ako vymenená, tak to som nikdy nepomyslel. Bola si cynická, ironická a vtipná.- pokračoval.
- A teraz som čo?- nasrdene som sa opýtala.
- Už len beznádejne trápna.- odsekol.
Som trápna? Som zamilovaná? Možno to bude prvý muž, ktorý odo mňa neutečie. Ktorý ostane aj vtedy, keď ma uvidí jesť horčicu rukou.
Ach.
Milujem popoludnia, keď si ma v práci vyzdvihol za piskotu Jara. Vozili sme sa ešte asi dve hodiny. Ak sa na nám niečo zapáčilo, tak sme si to pozreli. Väčšinou niečo nakúpili a potom hor sa domov! Ide sa variť večera pre nás dvoch. Cestoviny, omáčka, čokoládka alebo jeho telo ako dezert- podľa nálady. Niekedy som dezert bola ja.
Konečne som nebola večne dumajúce dievča, ale žena bažiaca po tele svojho partnera.
Večerné čítanie kníh. Teda, on mi prečítal niečo nahlas, keď sa mu to páčilo. Mne sa to nie vždy. Vtedy sme sa pohádali, on ma umlčal jediným bozkom, a čítal ďalej. Striedalo sa to u neho všetko- Kafka, Irving, Marquez až po totálne braky americkej literatúry.
- Si šťastný?- opýtala som sa ho raz pri čítaní.
- Teraz som.- odvetil mimovoľne.
- Ja som ešte nikdy takou veľmi nebola.- dychtivo som mu oznámila.
- Si ešte mladá. Teraz to všetko berieš príliš pudovo a v afektoch.- stručne mi oznámil.
Mne vtedy viac nebolo treba. Cítila som pálenie v očiach, búšenie srdca. Čo najlepšie to musím skryť, preblesklo mi hlavou.
- Idem uvariť čaj.- skúsila som to vyriecť nebadane.
To, čo som nikdy nevedela pochopiť, bolo to, ako vedel, na ktorom mieste som citlivá. Stačilo jedno gesto, jeden okamih, jedno slovo a moje sny padali a rúcali sa. Držala som sa v kuchyni linky a pokúšala sa to predýchať. Najviac som na ňom vtedy nenávidela to, že už vedel, čo urobil, a potom už bol ticho a nepriložil ďalšie polienko do ohňa. Proste mlčal. Bol pre mňa dokonalým. Ticho, keď ste to potrebovali a reč, keď ste potrebovali to.
Večer sa prisunul ku mne v posteli.
- Si zvláštna.- povedal ticho. A to bolo jeho najcitovejšie vyznanie vždy. Tým vyznaním ma dokázal odzbrojiť. V tých slovách bolo aj jeho prepáč, všetko. Tými dvoma slovami vyjadril ku mne všetko. Bola som zvláštna, ale on to chápal. Chápal tak každú? Nie, nechcela som sa zaoberať touto myšlienkou, stačilo mi, že sa k nemu otočím a priviniem si ho k sebe.
Koľko lásky a nehy potreboval. Snažila som sa mu ju dať. Dúfam, že to cítil. Ľúbila som ho. Doteraz ho ľúbim. On.
