Zverinec

Množia sa ženy-labute. S talentom telenovelovej herečky sa hrajú na niečo, čím by chceli byť. Pekne hrdo si plávaju, točia zadočkom a mlčaním sa snažia šíriť inteligentný dojem. Mňa však neoklamú. Predstavím si ich ako v smrade sedia na záchode a je im zbytočné celé to ich značkové perie a narúžované fajočkové zobáky. Na ich maškarádu im skočí akurát tak chlap-byvol s tučným krkom a ešte tučnejším kontom, ktorý ma raz zaleje do betónu ak neprestanem rýpať. Dobredobre, už končím. Sorry pán mafián...teda pán podnikateľ.....ok, už som ticho a zostaňme pri tom byvolovi.Dobré sú vrabce. Väčšinou pehaví, strapatí chlapci ale dá sa vidieť aj dospelý vrabec-otec ako za ruku ťahá svoje potomstvo do obchodu s hračkami. U tých malých sa ešte nedá určiť druh a často ani pohlavie ale každopádne pištia živočíšne z plných pľúc. Do vrabčíc sa viem zaľúbiť na počkanie. Šišaté hlavy plné chuti do života, chudé nôžky, smiešne nosy, prsia po otcovi.....tak zaujímavo škaredé baby, že aspoň jednu chcem mať doma. Škrabali by sme spolu zemiaky a potom sa aj navzájom.Kravy sú rôzne. Okaté, krásne a stádovo poslušné milujúce matky žijúce len pre krajší život svojich teliatok. Biele aj čierne, poctivo prežúvajúce svoj život. Alebo krvavomliečne jalovice s povesťou o nie celkom jalových internátnych dobrodružstvách, no a napokon tie večne nešťastné a napriek tomu hašterivé ženy, ktoré ma s obľubou oslovujú „mladý muž“ a stále sa im na mne čosi nepáči. Kravy.Ženy-líšky sú výzva. Vidno ich už z diaľky a rád si ich pustím aj bliššie. Úzkymi perami, špicatou bradou a čiaročkovými očami vedia presvedčiť, že sú lepšie než mačky-cicušky. Nechávam ich rozprávať koľko chcú ale sám najradšej mlčím. Ako havran na konári si držím v zobáku svoj syr. Hlavne sa neprerieknuť a nestratiť ho aby sýta líška neodbehla za iným vtákom. Rapídne ubúdajú dedovia mrože. Tučné, fúzaté, múdre živočíchy, ktoré svojich vnukov naučia všetko zakázané. Na ich miesto sa derú sovy. Ani dedo sova nie je zlý. Okuliare vravia že všeličo vie, jazvy vravia že všeličo zažil...ale mrož je mrož. Rozvalený v hojdacom kresle na fajkovom dyme púšťa do neba slová, čo majú váhu. Hladkajúc pivné brucho nepochybuje o tom, že práve teraz zažíva svoje najlepšie roky. Raz chcem byť mrož. Najviac ma láka zasahovať do tiel hlodavcov. Škrečkom a myšiakom naťahovať pery tak aby za nimi skryli svoj vycerený hlodavý aparát. Môžu vysvetľovať koľko chcú, že za to nemôžu, že sa tak narodili ale aj tak som pri rozhovore s nimi nervózny a v duchu im tlačím zuby dovnútra. Radšej ich neponúkam ani tyčinkami lebo by som znervóznel ešte viac. Papagájom a orlom neverím. Na hlave príliš veľké a krivé úložné priestory pre sople. Kým pohľad presuniem k očiam som už tak unavený, že v nich môžu mať čo chcú. Zachrániť sa môžu ešte pevným stiskom ruky ale ak mi podajú len konček studenej rybacej plutvy nemám si s ním čo povedať. Nosatec. Kríženec. Choď preč! Smutné basety odchádzajúce z práce, vychudnuté modlivky s mariánvargovskými dlaňami, zhrbené ťavy v rade u mäsiara, medvede a medvedíky v bytovkových brlohoch, prekvapivo zhovorčivé akváriové rybičky, rôzne druhy kôz a kozičiek, od titulov a funkcií nafúknuté moriaky....radšej mi ani nevrav, čo som to za zvera.