Vyšíva. Čisté detské oči sa usmejú na vnučku. „Ahoj babi.“ „Ahoj Zuzanka.“ „Mamka ťa pozdravuje. Posiela mäso do polievky“ „Ďakujem. Si zlatá, že si priniesla.“ Jemne ju bozkáva na líce. Hľadí jej do očí. Zuzka pred ňou nikdy nič nedokázala zakryť. „Spravím ti čaj?“ „Dám si.“ Na stôl kladie rohlíky z lístkového cesta plnené domácim slivkovým lekvárom. „Zohrejem aj plnenú kapustu? Včera som varila.“ Babka, majster psychológie , najlepšie rozhovor rozprúdi pri jedle. Začne: „Pamätáš, ako sme boli s Peťom pri čivkovskej studničke? Hodil ťa do nej a dedo ťa potom celý čas niesol na pleciach.“ Zuza sa smeje. Mala štyri roky. Pojašený bratranec. Toľko spolu zažili. Už je druhý krát ženatý. Učil ju fajčiť drievko obalené do toaletného papiera. Blázon. „Píšem si s jedným kamarátom z detstva. Je to krásne. Neviem čo si mám o tom myslieť.“ „To je ťažké, keď toho človeka nevidíš...“ „Divím sa ako ma to teší. Trochu sa bojím...“ „Zuzana, si nádherná žena, nepochybuj o sebe. Život je málokedy taký ako chceme. Ale tak ako niektoré veci nemusia vyjsť tak aj môžu.“ „Čo mám robiť?“ „Nemysli na to čo ti môže dať, ale na to čo môžeš dať ty jemu. Netráp sa, že nevieš. Nemusíš vedieť hneď.“ Zuze sa vracia sebaistota. Napäté vnútro sa na chvíľu upokojí. „Odnesiem zajacom.“ Berie do rúk vedro so zemiakovými šupami. Guľo po nej na dvore skáče. Zadíva sa na neďaleký kopec a opäť sa cíti slobodne. Čo by robila bez babky? Iba raz v živote jej strelila facku. Keď ušla zo škôlky. Všade ju hľadali. Báli sa o ňu. Chce aby ju nejaký muž tak miloval ako babku dedo. Zomrel pred piatimi rokmi. Spokojne. V noci. Nečakane. Osemdesiat päť rokov plodného života plného zvratov. S babkou sa spoznali pred vojnou. Písal do novín, ona učila. Poslali ho na ruský front. Posielal pravdivé informácie o bolševikoch. Tak sa v päťdesiatych rokoch radšej odsťahovali na dedinu. Robil školníka, babka upratovačku. Energiu sústredili na výchovu štyroch vlastných a dvoch nevlastných detí. Zuzinho otca so sestrou si vzali k sebe keď im zomreli rodičia pri havárii. On mal tri roky, teta Hana dva. Začiatkom šesťdesiatych rokov sa stal farárom v ich dedine páter Anton Gráblik. Triedny nepriateľ. Vytvorili spoločenstvo. Pomáhali mu pri organizovaní táborov pre deti. Sem tam schovali nejaký samizdat. Sem tam nejakého Antonovho spolubrata. Zuzin otec jej rozprával ako raz pásol kravu na úbočí za farou. Prišlo čierne auto. Vystúpili z neho dvaja muži. Vtrhli na faru. Kričali na pátra: „Skrývate Ľudovíta Vlčka?!“ Ponáhľal sa domov. „Mami, dvaja muži kričia na pána farára.“ Babka zbehla do drevárky po deda. „Choď rýchlo za Tónom. Má návštevu.“ Dedo schytil fľašu borovičky. Dobehol na faru. Vtrhol do dverí.„Kde siii?!“ tvári sa, že je spitý na mol. „Čakáme ťa na partiiičkú.“ „Peter, mám návštevu. Prídem neskôr.“ Dedo sa zvalí na jedného hosťa. Strká mu do rúk fľašu. „Vypi si so mnou. Tónov kamarát je aj môj kamarát.“ Eštebák ho s odporom odsúva. Dedo sa nevzdáva. „Na zdraaavie.“ Zatiaľ sa z druhej izby cez okno vykradol Ľudo Vlčko. Zuza si povzdychne. Vráti sa v myšlienkam ku Martinovi. Je rada, že netuší ako sa jej triasli kolená keď náhodou spolu cestovali v autobuse. Vráti sa k babke. Objíme ju. Usmeje sa. V pozadí z magnetofónu znie ...děkuji, za to že miluji, byť strach mi srdce svíral...
