Tá Hora ma niečim priťahuje odkedy ju poznám. Vždy som z nej odišla iná ako som na ňu vyšla. Od kedy som "stretla Boha" (cez ľudí) začala som na ňu (s tými ľuďmi) putovať. Prvých pár (asi pät) rokov to bolo hlavne pešo. V malej skupinke. Nikdy nás nebolo viac ako šesť či sedem. Nikdy sme nemali radi "masovky". Spravili sme si jeden vander naviac. (Klasická, tradičná púť na Mariánsku horu je vždy prvý júlový víkend, súvisí so sviatkom Navštívenia Panny Márie - Panna Mária išla podľa evanjelia a tradície navštíviť Alžbetu (matku Jána Krstiteľa a svoju príbuznú) do hôr, aby jej robila spoločnosť a pomohla jej v neskorom štádiu tehotenstva pričom Ján v Alžbetinom lone spoznal Ježiša v Máriinom lone). Trochu som odbočila.:) Mariánska Hora je jedným z najväčších a najstarších pútnických miest v Európe. Napriek tomu sa tam nikdy nestal "zázrak" ako vo Fatime či Lurdoch. Je to veľmi navštevované miesto, každoročne tam prichádza počas už spomenutého víkendu niekoľko stotisíc ľudí.
My sme sa vždy smiali keď sme tam po namáhavom putovaní v samote v neskorých sobotných hodinách dorazili, že koľko je tam stánkov, koľko pozapichovaných krížov (pomaly viac ako na cintoríne, v nedeľné ráno sa zobúdzajúci človek cítil úplne ako na pohrebisku, lebo každá väčšia spievajúca skupinka so sebou niesla kríž a zapichla ho). Pri prechádzke lesom sme stretávali holé zadky spoluveriacich, ktorí vykonávali malé či veľké potreby. Mladých ľudí čo sa milovali. Mladých ľudí čo sa opíjali. Zafajčiť "šúľané" sme si do lesa občas odbehli i my. Veď ako inak by sme stretli tých, ktorých som pred chvíľkou menovala. :)
Napriek tomu je to miesto "čarovné". Vždy, stále som tam bola "čímsi" preniknutá. Vždy sa mi z ničoho nič objavila pred očami akási pravda. Úplne iná na akú som bola pripravená, či akú som čakala. Také chvíle zažívam nielen na Mariánskej Hore, ale i na nej. Spolupatričnosť je intenzívna. Nijako to nikdy neovplyvňoval program ako taký. Nepamätám si jedinú kázeň. Je to v inom. Neviem v čom. Pamätám si tie momenty "navštívenia". Dodnes niektoré nemám úplne pochopené a spracované. Dodnes nad niektorými rozmýšľam i keď od kedy sa stali prešlo už more času a niekoľko rokov.
Tento rok som nešla. Povedala si, že pôjdem keď príde vhodný čas. Taký nastal po skončení školy. Čas ďakovať. Sama. Od začiatku Hory bosá. Prvé čo som si všimla, bolo že to takmer nespoznávam, keď tam nie sú stánky a zástupy spievajúcich ľudí. Druhé, že o koľko je to bez stánkov krajšie. Ako tretie som nechápala prečo sme vymysleli topánky keď naboso je to také krásne. Mať kontakt s celou zemou cez vlastné chodidlá, ktoré si musia trochu zvyknúť na ten často ostrý dotyk. Vždy mám rada keď vyleziem na kopec a ľahnem si do slnkom vyhriatej trávy a ono ma hreje i zhora. Neviem prečo ale Bazilika bola otvorená. Mohla som do nej vstúpiť. Byť v nej len ja sama, tak dlho ako som chcela. Ešte pár bosých krokov k studničke. A potom už obutá dolu. Opäť iná ako hore. Ave Maria.
