Nástup teroru
Hrôzy druhej svätovej vojny, obludné násielie človeka na človeku, vyhladzovacie tábory nezmizli spolu s vojnou. Nikto nemal taký čarovný prútik. Komunistické monštrum bolo už perfektne zorganizované vo svojom ohnisku niekoľko desaťročí, keď sa začalo od „mierotvorcu a osloboditeľa“ šíriť na všetky svetové strany. Bez tichého prizerania západu a perfektnej vnútornej organizácie by v otvorenej spoločnosti desiatej priemyselne najrozvinutejšej krajine sveta, ktorou v tom čase Československo bolo, nemalo šancu na úspech. Komunistická mašinéria využila, na začiatku svojho etablovania, že ľudia mali ešte pred očami barbarstvo vojny, boli oslabení. „Teroristi“ si dovolili nedovoliteľné. Cieľ bol jasný, zabezpečiť akýmikoľvek prostriedkami monopol komunistickej strany. Zničiť demokraciu. Začali vo všetkých európskych krajinách, na ktoré si trúfli, aj v tých kde nemali väčšinovú podporu, obsadením kľúčových postov vo vláde: ministerstiev vnútra, spravodlivosti a obrany. Umožnilo to budovať aparát teroru, taký nevyhnutný na odstránenie tvorivých, mysliacich, slobodných ľudí. Človek v komunizme mal byť len strojom, ktorý žije z minimálnych nákladov, nerozmýšľa, necíti, nerozpráva. Žiaci ruských bolševikov, tých ktorí si odskúšali v praxi už roku 1917 ako sa zbaviť protivníkov, od roku 1946 poctivo kráčali v ich šľapajách likvidovaním „partnerov“. Strana sa usilovala všemožne a definitívne zničiť všetkých skutočných aj potenciálnych protivníkov. Vhodné boli akékoľvek prostriedky: vraždy, popravy, mnohoročné väzenia, nútený exil.
Vykonštruované procesy
Naostro sa to začalo politickými procesmi proti vodcom iných strán. Komunistická strana vyhrala v máji 1946 voľby v Čechách, na Slovensku vyhrala Demokratická strana (DS). Kto iný bol vhodnejší stať sa prvou obeťou machinácii ak nie ona a jej vodcovia? Ako inak sa to mohlo podariť ak nie vymysleným protištátnym sprisahaním, ktoré prišlo v septebri 1947. Stačilo to na vyvolanie krízy, ktorá spôsobila stratu väčšiny DS v Zbore povereníkov. Boli zatknutí vysokí predstavitelia strany. Neskôr odsúdní na dlhé tresty. Následkom pražského prevratu vo februári 1948 sa KSČ podarilo nastoliť svoj monopol moci. Nekomunistickí ministri, ktorí vo februárovom chaose podali demisiu sa v zápätí ocitli vo väzení. Prebehlo množstvo vykonštruovaných procesov. Jeden z najstrašnejších a najobludnejších prebehol s odvážnou ženou, demokratkou Miladou Horákovou. Odohral sa v Prahe od 31. mája do 8. júna 1950. Odsúdili v ňom trinásť ľudí, vodcov Národno – socialistickej strany, Sociálnodemokratickej strany a Ľudovej strany. Štyroch na smrť, štyroch na doživotie, ostatných na mnohoročné tresty. Následne sa spusltila lavína, prebehlo 300 ďalších procesov, v ktorých odsúdili viac ako 7000 členov Národno – sociálnej strany. Najvýznamnejšie procesy sa konali v máji až júli 1950. Na 35 procesoch odsúdili 639 osôb, 10 na smrť, 48 na doživotie, ostatní dostali spolu 7 850 rokov väzenia. Soviecki poradcovia v ňom odskúšali klasický scenár cirkusového predstavenia, ktoré sa špirálovite opakovalo s naučenými a odrecitovanými priznaniami.
Rozklad občianskej spoločnosti
Po paralyzovaní politckých odporcov na rad prišla občianska spoločnosť, jej organizácie, duchovný potenciál, odborári, novinári, spisovatelia, kňazi, rehoľníci, učitelia... Ako prvé v tomto širokom spektre občianskej spoločnosti „teroristi“ ničili kvalitné a rozvinuté vzťahzy s cudzinou. Občianska spoločnosť, v Československu dobre rozvinutá medzi svetovými vojnami, chytala v roku 1945 nový dych. Obyvatelia sa angažovali v spolkoch, cirkvách, politických stranách, odboroch. Procesy s ľuďmi organizovanými v spolkoch prišli na rad už koncom roka 1948, do roku 1950 sa združenia podarilo úplne rozložiť. Cirkev so svojou tradíciou a intenzívnym vzťahom s Vatikánom bola veľkým problémom. Pre pokojný rozvoj totality bolo nevyhnutné prestrihnúť puto s Rímom, akokoľvek. Vzhľadom k tomu, že cirkev mala obrovský vplyv na život v spoločnosti, moc vyvíjala enormnú snahu, obohatená zastrašovaním, vydieraním, mučením, o „znárodnenie“ cirkví o jej podriadenie sa režimu. Archívy odhaľujú, že mnohí duchovní, vrátane biskupov spolupracovali s tajnou políciou. Prečo? Chceli len zabrániť najhoršiemu? Moc mala záujem získať spolupracovníkov z vnútra cirkvi. Keďže nie celkom ideálne sa to darilo, zosilnelo prenasledovanie. V provom rade bolo dôležité pokoriť morálnu autoritu biskupov ako Josef Beran, Pavol Peter Gojdič, Michal Buzalka, Ján Vojtašák, Štepán Trochta. Neslávne známa noc z 13. na 14. apríla 1950 priniesla koniec tradičnému kláštornému životu. V roku 1950 na jar bola nariadená likvidácia gréckokatolíckej cirkvi. Sprievodné procesy presúvali na dno spoločnosti a do väzení katolícku a evanjelickú inteligencku.
Nepohodlný ľud
Dokonalosť komunistického systému spočívala aj v tom, že na začiatku natrel ústa medom nemajetných ľuďom, tým, že im zabezpečil spoločenský vzostup. Samozrejme, že aj to bol podvod, keďže komunizmus v svojej doktríne neobsahoval možnosť súkromného vlastníctva, ale vyvlastňovanie. Keď siahli robotníkom na sociálne istoty, začali štrajkovať. Pridávali sa k nim roľníci. Nasledovali postihy demonštrantov a ich rodinných príslušníkov vo forme väzenia. Režim sa stabilizoval formou zastrašovania. Robotníci tvorili v roku 1951 najväčšiu skupinu zatknutých, nasledovali úradníci a roľníci.
Pracovné tábory
Novodobý systém otrokárstva, ktorý mal predovšetkým hospodársku úlohu, zabezpečoval lacnú pracovnú silu. Tábory boli najmä pri uránových baniach v Jáchymove, v západných Čechách a na severnej Morave pri uhoľných baniach. Počet politických väzňov za obdbobie rokov 1948 – 1954 bol v Československu 200 000. Počet obyvateľov v tom čase bol 12, 6 milióna a mali sme 422 táborov a väzníc.
Kto nasledoval? Začali sa žrať sami medzi sebou...
Chápadla komunistickej mafie zachytili všetko, nič nenechali náhode, nič neuniklo smrotnosnému jedu. Všade sa šíril strach, nenávisť. Ľudia, nie len malé percento inteligencie a duchovenstva, ale každý kto si dovolil mať názor, každý kto si chcel zachovať dôstojnosť sa stretol s prenasledovaním. Odkiaľ prišla obluda, ktorej slúžili ľudia ako my? Lebo bez tých čo páchajú zverstvá sú zverstvá nemožné. Stalo sa aj vám, že niekto vo vašej spoločnosti dokáže pochybobovať o tom či bol komunizmus až taký zlý? Kde je naša pamäť? Vari fakty nehovoria samé za seba? Odpoveď nie ja až taká zložitá ak si uvedomíme kto má dnes najvyššiu podporu verejnosti. Asi je to tak, že máme radšej plné válovy a prasačí smrad, než pravdu a čistý vzduch.
