Dodnes sa ľudia boja v zamestnaní povedať čo si myslia. A nie len v zamestnaní majú ľudia naďalej strach. Práve tam je ho tak veľa, kde by malo byť slobody najviac. Do niektorých oblastí náboženského života dodnes nedorazil 40 rokov starý duch druhého vatikánskeho koncilu. Vravím sama sebe: "To si fakt potrebuješ robiť problémy? Kedy sa konečne poučíš? Máš robotu. V pohode ťa uživí. Baví ťa. Rozumieš tomu. Viac - menej máš fantastickú spätnú väzbu. Tak do pekla, prečo nevieš trochu držať hubu? Ty ten exibicionizmus naozaj potrebuješ k životu? Hráš sa tu na geroja, a v podstate si len pod sebou píliš konár." Odpovedám si: "To fakt žijem na to, aby som sa bála? Je ľahučké nájsť diplomatické rečičky, ale ako sa so seba samej nepovracať po ich vypúšťaní z "pera" či úst?" Odpovedám si: "Si len obyčajná arogantná hus. Trochu si tu "zakričíš". Komu tým pomôžeš? Čo tým zmeníš?" Odpovedám si: "Nechcem nič meniť. Chcem sa len slobodne vyjadrovať. Bez možnosti, byť za to akokoľvek postihnutá." Odpovedám si: "Keby si o tom rozhodovala, chcela by si takého človeka ako si ty, na tom mieste na ktorom si?" Odpoveď: "Áno chcela. Verím, že nie ja škodím svojimi postojmi, svojim prístupom, svojim myslením. Chcem len slobodnú, kritickú, nikým a ničím necenzurovanú celospoločenskú diskusiu o čomkoľvek." (tento odstavec je podrobený autorcenzúre, vedenej strachom :)
Úplne najviac ma dnes, ležiac v posteli, znechutili úbohé, niekoľko rokov staré dokumenty. Jednostranné pohľady. Žiadna hlbšia analýza. Len stále dookola povrchné euforické slová tých, ktorých bývalý režim tlačil k múru. Každý rok pár piesní od Tublatanky, Kubišovej, Kryla či Hutku. Kde sú naši historici? Sú a len nemajú peniaze?
To len menšina drie za minimálne mzdy? To len menšina v strese porodí pár detí, o ktorých výchovou nezakopne? To len menšina necháva svoje deti od malička čumieť do bední a nekúpi im jedinú knihu? To len menšina neprehodí s tými deťmi pár slov? Koľko je exekúcii a vysťahovaní? Koľko je tých čo nezvládajú svoje životy pod "ťarchou doby"? Koľko je psychicky chorých ľudí na uliciach? Koľko je týraných žien, ktoré nemajú kam ísť? Koľko je rómov, ktorých nikto nikdy nezamestná? Koľko je starcov čo nemajú na lieky? Koľko je rozpadnutých rodín? Bola som dosť prekvapená, keď štvrtáci pri téme s kým sa radi stretávajú vraveli s ockom alebo mamkou, ktorí už bývajú s inými. (50%) Koľko... koľko... koľko...
Nie, nikdy by som nechcela prísť o 17. november 1989. Pozitíva sú fantastické. Čo s negatívnymi dôsledkami?
