Vyskočila som po nich, že čo robia. Tretí, najstarší chlapec im sáčky vytrhol z ruky a zahodil. Pýtala som sa ich prečo fetujú. Odkiaľ to vzali. Či mám zavolať políciu. Čo chcú robiť keď budú väčší. Či chcú skončiť o rok na cintoríne... Rozhovor sa rozprúdil. Ako už toľkokrát predtým s inými...
Jeden sa volá Ľudko. Má krásne oči a len deväť rokov. Vzala som ich na stanicu, lebo nedali na moje "strašenie", nech idú domov pešo keď nemajú lístky. Malý Ľudko sa za za mňa začal schovávať, keď zbadal policajtov. Dvanásťročný Jirko na otázku o rodičoch len sklonil hlavu a bolo mi jasné, že lepšie mu je na ulici ako doma. Fet mali od toho najstaršieho chalana, ktorý mal lístok na autobus tak s nami nešiel. Ľudko mi vravel, že fetoval prvý krát a Jirko drhý. Pravdepodobnejšie je, že už teraz majú posratý celý život. Dala som im nejaké "inštrukcie" čo by mohli skúsiť namiesto fetu, na koho a ako sa majú obrátiť tam odkiaľ sú. V potravinách som im vysvetlila, že im nekúpim bagety za štyridsať korún ale len žemle za šestnásť a horalky. Poďakovali mi za lístky a naskočili do električky, v ktorej ich štíknúť nemuseli lebo sa do nej nenastupuje cez predné dvere. Odišli mi všetky autobusy, tak som sa prešla na Námestie pešo. Tam sme sa opäť stretli, autobus domov im išiel až o pol hodinu. Kým mne prišiel trolejbus hrali sme hru PREČO SI ŠTIKÁME LÍSTKY. Nie a nie prísť na to, že nie kvôli revízorom. :-) Možno to bolo úplne zbytočné. Ale tak nejako si predstavujem súčasť pôstu. Nebyť celkom ľahostajní. Veľmi si prajem, aby sa im niekto seriózne venoval. Majú pred sebou celý život.
