Aj tak by sa dala nazvať spomienka na ten jesenný večer. Dlho odkladaný rozhovor. S úplne šokujúcimidôsledkami. Čakala som (v najhoršom prípade) len nepríjemnú diskusiu.Konečne budeme spolu komunikovať a vyjasníme si problém. Nemám šajnu ako a prečo vznikol ale nedá sa prehliadnuť. V poslednomčase sa všetko zmenilo. Povystrájala som oveľa väčšie hlúposti a nikdy to nemalo takéto dôsledky.
Zdialógu sa stalo oznámenie rozhodnutia. S vypočutím mojich argumentov. Málokedy som sa tak snažila niekoho presvedčiť osvojom pohľade a záujme. Málokedy som si bola niečímtaká istá, ako tým čo som práve vtedy chcela. Hoci som verila, že torozhodnutie môžem zmeniť, čoraz viac mi bolo jasné že nie. Neverila somvlastným ušiam. Neverila som, že ten človek vedľa mňa to myslí vážne. Veď si ho vážim! Toľko strachu zo mňa? Tak málo dôvery vočimne? To hádam nie. To sa mi snáď len sníva! Nechápem. Argumentujem.Prosím. Sľubujem. Plačem. Ešte verím. Že to nie jekonečné rozhodnutie. Tento svet predsa nie je Hlava 22.
Odchádzamz miestnosti. Z budovy. Podávam mu ruku. Opustila ma všetka sila. Necítim telo. Tak neskutočne mi zviera srdce.Nesmiem sa zosypať tu pred ním. Práve ma sklamal. Všetka úcta sa rozplynula. Stratilpredo mnou svoju tvár. Možno verí tomu, že koná správne. Že semtam treba priniesť malú obeť na oltár veľkého diela. Že účel svätíprostriedky. Ale... veď tento človek by mal vedieť lepšie ako ja, žetakéto veci sa nerobia!
Kráčam sama tmou.Slzy sa gúľajú po tvári. Radšej nemyslím. To čo sa stalo sa naozajstalo. Po pol hodine si uvedomím seba. Prišla som medzi ľudí. Vidímstánok a kupujem cigarety. Zapálim si a kráčam ďalej. Niekam kdenie sú ľudia.
Stretávam ho.
Sedína zemi. Špinavý. Vedľa neho plná igelitka. Ponúkam ho cigaretou.Najprv len jednou. "Prečo plačeš?" "Ľudia,ktorých mám rada ma..." Vyrozprávam mu všetko. Vyťahuje čosiz igelitky a pýta sa: "Si hladná? Volám sa Ruben." "Ja som Lenka." Podávam mu ruku. Rozpráva mi svoj príbeh. Fajčíme spolu. Chce mi pomôcť. Presviedča ma, aby som mu povedala, kde tých ľudí ... , nájde. A aby som im to vrátila. "Nie, nevrátimim to." Vravím mu cez slzy veľa krát, sediac vedľa neho naobrubníku s cigaretou medzi prstami a s nikotínom v pľúcach. Lúčim sa sním, keď si ma začína mýliť so svojou bývalou ženou. Kráčam ďalej. Aleuž akosi inak. Lebo Boh sa volá Ruben (niekedy).
Nebudem odpovedať na kto? kedy? kde? čo? Nie je to o tom. Len nastal čas vyrovnať sa s tým.
