Tak raz za rok sa vyberiem do najkrajšieho slovenského mesta na pár dní. Neviem prečo a čím ma Bratislava okúzlila. Mám rada jej dynamický (ne)usporiadaný chaos. Všetko tam žije. Hýbe sa. Opravuje nejaká cesta. Budova. Nemám rada úhľadné mestá. S ulicami v pravých uhloch. Nie že by som ich nemala rada ale necítim v nich možnosť použiť inštinkt. Bratislava je pre mňa ako les. Ako divá príroda. Na budovu VUBky pri autobusovej stanici by som sa dokázala dívať aj niekoľko hodín. Je proste nádherná. Tečie z nej modré svetlo. Každý rok. Skoro ako pár stromov v lese. Nevymenila by som pobyt na lazoch za Bratislavu. Čaro a ticho prírody je nenahraditeľné. Ale raz za rok si vychutnať bratislavské krivoľaké ulice. Čumieť na budovy, z ktorých je každá úplne iná. A nikto si nedal námahu (našťastie) zuniformovať ich.
Dlho som odkladala návštevu priateľky kvôli povinnostiam. O to krajšie bolo niekoľkodňové stretnutie. Raz keď som ju bola navštíviť pred pár rokmi. A práve som nemala prácu. Zo srandy som si za dva dni našla robotu. Prečo sa to tak nedá aj u nás? A po troch dňoch som to nechala. Na podnájom by som dala celý plat. Zo vzduchu zatiaľ žiť neviem. A ani nemám Arabelin prsteň, na presuny domov by som musela používať klasické dopravné prostriedky. To spomínam preto lebo okrem iných krásnych vecí sme mali plodný rozhovor s niekoľkými jej kolegyňami o tom aké sú učiteľské platy. A aké "nízke" žiadnym zákonom neobmedzené prachy dokážu vyberať tí čo ponúkajú podnájmy. Jedna telefonistka (neurážam telefonistov, ale taký inzerát sme videli), ktorej stačilo skončiť nejakú strednú má dvojnásobný plat stredoškolského učiteľa. Človeka, ktorý drel na výške. Človeka, ktorý prichádza o svoje nervy pri "milučkých" deťoch. Človeka, ktorý tak miluje svoju prácu, že živorí z pár korún, pričom väčšiu časť platu venuje ako "príspevok úbohému" vlastníkovi bytu na prilepšenie. Vlastníkovi, ktorý neplatí z príjmu žiadne odvody či dane. Vlastníkovi, ktorý nie je obmedzený žiadnym zákonom. Iste bez dopytu by nebola ponuka. A muselo by sa ísť s cenou dolu. Ale kde je základná ľudská slušnosť a etika spoločenských vzťahov? To všetko musí byť u nás nalinkované zákonmi? Smiali sme sa, že si pôjdeme zaštrajkovať pred ministerstvo školstva a následne pred ministerstvo výstavby a regionálneho rozvoja.
Dosť bolo smútku z v blízkej dobe neriešiteľného problému. Ešte, že život nie je len o prachoch ale aj o radosti zo vzťahov. Zašli sme do Marianky. Určite sa tam chcem niekedy vrátiť. A na Pajštún. To sme ľutovali, že nemáme so sebou spacák. Bola by to krásna noc pod hviezdami. V Marianke bola v krčme práve výstava húb a hornín. Dvaja milí páni sa nám venovali. A že na západe sú ľudia chladní. Úbohý predsudok. Síce jeden bol pôvodom z východu. :) V Hlbokej pri kostole ležiac pod stromom mi akosi došlo, že môžem kráčať k Bohu svojou vlastnou cestou. Dve kamarátky sedeli pred Pannou Máriou. Na omši mal kňaz kázeň, ktorá ma nerozčúlila. Nesnažil sa ma o ničom presvedčiť. Nevstupoval mi do svedomia. Nevravel ako mám žiť aby som bola spasená. Nevravel mi ako ma Ježiš miluje. A čo všetko mám za to pre neho robiť. Som mu za to veľmi vďačná.
Brat žije a pracuje v Bratislave už sedem či osem rokov. Je mladší odo mňa. Domov chodí málo. Som rada, že sem tam za ním zájdem aj ja. S bratislavčanmi nemal žiadny problém. Ani ja nie. Vždy som mala šťastie na veľmi milých a ochotných. Hlas jedného z nich som počula v telefóne. Zopár hulvátov sa nájde všade. Ale neviem pochopiť prečo niekto domácich považuje za arogantných a namyslených.
