Dáždnik nad hlavou. Kráčam do vedeckej predľžiť jednu knihu. Nepáči sa mi spôsob akým je spracovaná a ani nesúhlasím so všetkým po obsahovej stránke. Som rada, že som si ju nekúpila. S radosťou ju po dvoch rokoch o pár týždňov vrátim... (snáď)
Z "kvapkania" ma vyruší jemné uchopenie za rameno. Veľmi príjemné. "Dobrý deň. Pamätáte sa?" Pozriem sa do tváre. Usmejem sa. "Barca." Úsmev sa vracia. "Dnes prší tak nerobím." "Ty už pracuješ? No fajn, že prší, aspoň máš voľno."
Náhodné stretnutia. V jednom okamihu prichádza čo som pred pár rokmi dávala...
Iná nás prednostne a veľmi milo obsluhuje v reštike. A chystá sa na nadstavbu...
Ďalší mi cestou v autobuse rozpráva ako sa teší na kino s frajerkou. Ten čo vždy vedel, že Boh neexistuje...
Alebo: "Dobrý." "Dobrý. Ako to ide?" "Dobre. Prihlásil som sa kvôli Vám na náboženstvo... (musela som ho vyháňať z mojej hodiny na etiku:) a Vy nikde..." "No vidíš ako sa to mení... ja neviem či ešte verím :)"
Moji milovaní grázli z učňovky a ich perfektné otázky, na ktoré som nemala odpovede... boli tak radi keď ma položili do múky... a tak často sa im to podarilo... inokedy mne... Nezabudnem ako jeden (17ročný, typ Casanova), na celú triedu na plnú hubu povedal: "ja sa nehanbím za to, že som panic..."
V ich príbehoch bola tak často bolesť, smútok, prázdnota... (tak ako aj v tom mojom)... Tak často som robila zo seba vola, len aby sa rozosmiali. Darilo sa. Síce mäsiari boli obvzlášť špeciálni. Tam sa až tak nedarilo. Jeden bol stále zhúlený a nafukoval si chirurgickú rukavicu. Každé moje slovo odfajčil dlhou vetou. Bol to môj obľúbený študent. :) Traja mi ušli cestou na exkurziu (nechcelo sa mi trčať v triede a vyvíjať zbytočnú energiu). Už som pre nich aj začala vybavovať návštevu väznice, ale nedotiahla som to do konca. Keď mi došli len dvaja, doučovala som ich niečo z nejakého predmetu z ktorého išli prepadnúť...
Akú prču si vedeli robiť z každej zmienky o Bohu... Stratiť sa na cintoríne a pofajčiť si... Ako sa časom vedeli medzi sebou porozprávať... Ako nevedeli niektorí poriadne prečítať pár viet... a predsa boli múdri...
Bol to v tom roku len postranný job. Tri hodinky do týždňa za 50 Sk v čistom na hodinu. Aby ma neporazilo, keď mi riaditeľka povedala, že som predsa veriaca a teda mala by som byť slušnejšia, a menej arogantná (keďže mi to prišlo ako veľmi smiešna suma) povedala som, že to budem považovať za dobrovoľnícku činnosť s príspevkom na cestovné :) Totiž na tom aký budem mať plat sme sa "dohodli" až po pár odučených hodinách ...obľúbila som si ich. No a ono ten kto chce učiť náboženstvo má troch šéfov (katechetický úrad, miestneho farára a riaditeľa školy... schválenie je potrebné od všetkých troch... a ja som tie procedúry už mala za sebou (najmä vďaka jednej skvelej pani, ktorá mi dala šancu) ...a tak som si povedala, že nejde o prachy, veď mám iný príjem, môžem si do dovoliť. :) Trikrát do týždňa odbiehanie z roboty kvôli 45 minútam. Nehovoriac o zbytočných pravidelných stretkách s tamojším farárom na úkor voľného času. Ale za tie náhodné okamihy spojené s úsmevom, ako dnes... to stálo za to...
Škoda, že tomu práve teraz neverím tak, aby som to mohla a chcela učiť. A i keby som chcela, moja povesť, vďaka niektorým mojim článkom takú možnosť oklieštila a možno i celkom vylúčila (nie to nie je vtip)... a možno o pár rokov opäť uverím a rozhodovať o tom či smiem alebo nie bude niekto "kto sa nebojí"... ale myslím (teraz), že z princípu už nebudem chcieť, lebo nestojí za to dávať svoj život do boja s vnútornými veternými mlynmi ...navonok sa tváriť aká úžasná sloboda slova je zaručená kdesi... (ako je možné na verejnosti slobodne diskutovať o čomkoľvek) ...a na vlastnej koži zažívať opak... (asi som pyšná však? a bezohľadná :)
P.S. nepochybujem, že sa to zmení... a systém "drž hubu" sa rozsype... keď tí, ktorí ho tvoria vymrú... bohužiaľ aj tí, čo sú odo mňa mladší často "držia huby" a majú ich plné prázdnych kecov...
P.S.2. Je celkom možné, že ja som tá, ktorá je úplne mimo, a len vypúšťam "splodiny látkovej premeny" do vlastného ...ale kašlem na to ako to je, veď to nie je normálne aby som sa bála napísať článok, v ktorom vyjadrujem svoje pocity (možno úplne pomýlené) ...v obave či dokončím školu alebo či sa ešte niekedy zamestnám pri nejakých grázloch...
