Ako môže Boh (spravodlivý) dopustiť zlo? Veľké prírodné katastrofy, vojny, hlad, strašné choroby nevinných detí. Prichádzajú hlúpe a trápne odpovede mnohých veriacich, niekedy aj mňa. Odpovede, ktoré pýtajúcich sa iritujú a utvrdzujú v odpore voči myšlienke na spravodlivého Boha. Napríklad:
1. prvý hriech zasiahol prirodzenosť človeka, ťahá sa dejinami a ľudským spoločenstvom podporovaný intenzívnou aktivitou diabla (t.j. ľudia sú jedna rodina = rakovinu môže mať ktokoľvek aj maličké dieťatko, nie sme tu len ako individuality ale ako jedno súvsťažné spoločenstvo, (povedzte to matke chorého bábätka...)
2. Boh nezasahuje do slobody človeka, ten môže často spokojne konať akékoľvek zlo (ak mu v tom nezabráni opäť len človek)
3. obludné dopady prírodných katastrof a iné nepredvídateľné tragédie sú často dôsledkom nedôslednosti a malej ostražitosti človeka (výstražné systémy, predpovede...)
4. Boh si aj takto niektorých ľudí (cez veľké utrpenie) berie k sebe, schopnosť obetovať utrpenie prinesie veľa nielen trpiacemu ale mnohým ďalším (spásu, obrátenie...)
5. stačí sa pozrieť na Krista a musí byť jasné aký bude život každého kresťana
a kopec ďalších podobných "logických" odpovedí.
Učím sa na otázku dopustenia zla odpovedať NECHÁPEM a...
...láskou, lebo vidím ako On na všetko odpovedá láskou, láskou cez ľudí...
Napr. Matka Tereza by asi nepomohla mnohým Indom keby povedala večer Bohu: "videla som dnes hladného, daj mu jesť." Ona spolu s mnohým chápala, že On nemá iné ruky ako naše. Ako prispejem k dobru ak budem vedieť prečo aj v tejto chvíli zomierajú maličké africké deti od hladu a na choroby, ktoré sú liečiteľné?
Život sa niekedy môže javiť ako bludisko, do ktorého sme vstúpili bez toho aby sa nás niekto pýtal či chceme. Môžeme si sadnúť a sedieť, nebudeme narážať na prekážky, nebudeme kráčať slepými ulicami a dokonca si môžeme nahovárať, že to je správny postoj, lebo predsa dôverujeme... Alebo sa môžeme namáhať a hľadať šťastie tu na zemi a vo viere večnosť. Bludisko je dokonalé ale cesta z neho existuje, tou cestou je láska. Každý krok, každé rozhodnutie, každé slovo, každú myšlienku môže sprevádzať láska. Ale treba kráčať. Niekedy pomaličky, niekedy rýchlo. Mnohokrát úplne vedľa. Ako do toho pasuje dôvera? Tá takmer hmatateľná istota, že nekráčame sami, že niekto celé to bludisko má položené v dlani? Niekto koho nevidíme, necítime. Niekto kto sa zdá byť nespravodlivý a zlý. Keby takým naozaj bol, myslím, že by sme mohli na neho zvysoka kašľať. Pravdu povediac nie je mi príjemné a niekedy až neznášam keď ma ktosi odkláňa z mojich chodníkov ale asi by som bola hlúpa, keby som kráčala slepými cestičkami vediac, že sú slepé :-)
Myslím si, že bez vlastného úsilia strácame SEBA (zodpovednosť a teda aj slobodu) a bez dôvery strácame DRUHÝCH (vzťahy a pokoj). Otázka teda nestojí dôvera verzus úsilie (symetria - dve strany jednej mince), ale úsilie "namočené" v dôvere (harmonický dynamizmus vzťahov, aktívna dôvera). (Neviem momentálne do toho zakomponovať skutočnosť aktívnej pasivity, ktorá je myslím tiež veľmi dôležitá, ktorú by sme jednoducho mohli nazvať počúvanie alebo mlčanie v duchu LEN BYŤ)
Svet vidím nie ako dobro a zlo, ale dobro narušené zlom, nie dobrý a zlý strom ale dobrý zdravý strom a dobrý chorý strom. Odpoveďou na zlo je láska, ona je liek. Ktokoľvek zdravý alebo chorý, maličké dieťa či človek bez domova potrebuje byť milovaný a milovať. Priznajme si, kto z nás je schopný dať si sám to po čom túži? A dejiny dokazujú, že ten kto je otvorený a hľadá šťastie tam kde naozaj je, stáva sa požehnaným.
