Na úvod som si povedala, ako pri každej omši: "Pane, chcem byť s tebou,oslov ma ako sa ti bude páčiť." Úprimne ti poviem, že nie som teraz príliš naladenápočúvať slová o tvojom utrpení a smrti. Hlava a srdce sa teraz motajú okolo iných ľudí. Ty aj ja vieme, že obaja sme spolu. Vieš o mne všetko a ja o tebe snáď každou Veľkou Nocou, každým dňom, trochu viac. Stále viac je to o láske. O milosrdenstve. O odpúšťaní. O pokoji a radosti i keď životné okolnosti neposkytujú istotu. Často prinášajú smútok zo straty domnelých i skutočných hodnôt. Veď aj smútkom sa dá s tebou spojiť, najmä dnes, keď sme počuli, že aj ty si bol smutný a cítil si sa sám.
Smútok. Čo je to? Ak sa nemýlim, západní kresťania majú sedem hlavných hriechov, no východní majú ešte jeden, ôsmy a ním je smútok.
Môže byť kresťan smutný? Môže byť ten, kto našiel "živú vodu", koho sa dotkol Boh svojím milosrdenstvom a láskou smutný? Myslím, že áno. Lebo nie sme len Božie deti radujúce sa z Božej lásky. Nie sme len oslobodené a znovuzrodené bytosti spokojne spočívajúce v náručí Boha. Sme aj ľudia, ktorí žijú v tomto svete, plnom krás i nespravodlivosti. Vo svete, kde niektorí ľudia okolo nás týrajú svoje deti, kde ľudia bez domova hľadia na nás svojimi lesklými očami.
Priznávame, ak sme poctiví sami k sebe, že Ježiša, hoci sme ho už stretli a to stretnutie zmenilo celý náš život, musíme stále nanovo hľadať, možno v tých bezdomovcoch, možno v tých týraných deťoch, a najmä v tých, s ktorými sme často. Alebo je snáď iná cesta než každý deň nanovo hľadať, každý deň nanovo objavovať to čo sme spoznali? Na radosť ak je naše kresťanstvo poctivé sa nedá hrať. Buď ju máme alebo nie. Čo iné by sme mali robiť ak nie každý deň nanovo obnovovať čistotusrdca aby sa v nej mohla uvelebiť radosť zo stretnutia, toho ktorý ječistý? Alebo azda nie je radosť zrkadlom čistoty "detského" srdca? Tak ako je to s láskou k ľuďom, vzťah nevznikne ak sme sa raz, dva krát stretli a povedali si, že sa máme radi. Vzťah trvá kým sa stretávame, kým si vravíme (možno ani nie tak slovami), že sa máme radi. Kým hľadáme to, čo toho druhého poteší.
Pochybnosti so sebou vždy prinášajú istý smútok, neistotu. Vyliečenú pravdou. Alebo snáď nie je priľnutie k poznanej pravde istotou? A môže snáď niekto odpovedať, (niekto iný ako fanatik), že má úplnú istotu v čomkoľvek? Človek (a ja som presvedčená, že človek akejkoľvek doby), vždy bol tvorom ktorý hľadá - pravdu, lásku, slobodu, múdrosť...
Aj dnes ma oslovil, tak ako sa jemu páči. Bolo mi jasné, že ho mám pozvať k sebe, aby si u mňa v mojom srdci mohol oddýchnuť, aby nebol sám. A tiež aby som ja nebola sama. Aby sme vytvorili "communio". Čím dlhšie ho poznávam tým mi je jasnejšie, že to na čom záleží je keď sú srdcia voči sebe otvorené, ich pravda môže prúdiť a miešať sa v akési zvláštne "jedno", ktoré je zároveň "radostnou plnosťou" akýmsi "okamihom večnosti". Keď si dávame svoju blízkosť, keď dávame to kým sme, sami seba, dotýkame sa sebou a naše dotyky spolu s nami tvoria akýsi zvláštny "nový organizmus".
