Prečo sa dostávajú na posty spojené s rozhodovaním bezcharakterní ľudia? Ale najmä prečo je niekto bezcharakterný? Prečo niekto nemá problém stať sa človekom rozhodujúcim o mnohom a mnohých, bez ohľadu na to, ako sa ním stal? Ako je možné, aby sa tými, ktorí rozhodujú, stávali tí, ktorí sa o to neuchádzali čestne? Prečo nie sú nastavené parametre výberu tak, aby v spravodlivej súťaži zvíťazili tí, ktorí sú najlepší pre spoločné dobro? Prečo je možné, aby uspeli takí, ktorí sú napojení na tých, čo im umožnia, aby boli tam kde sú? Prečo môžu robiť tak, ako to nie je v súlade s dobrom pre mikro či makro svet? Iste, tá úvaha by si zaslúžila vhodnú korekciu. Myslím, že na túto nočnú dobu môže ostať.
Sú pomýlení. Hľadajú tam, kde nie je možné nájsť. Často šíria okolo seba strach. Ten, kto im nastaví zrkadlo, sa rozhoduje v dôvere vstupovať do neistoty.
Nikdy nebolo možné slúžiť Bohu i mamone. Kto z týchto dvoch je Pánom života a smrti? Kto nás odieva krajšie než poľné ľalie?
Okamihy dotykov s Ním prichádzajúce neplánovane. Tak ako sa Jemu chce. Prinášajú rozjasnenia. Prenikajú nevyvrátiteľnou pravdou. Pravdou bez potreby sa obhajovať. Ona jednoducho JE. Spojená s láskou. Prinášajúca slobodu. Pozývajúca k dôvere. Meniaca úmysly a skutky.
Hľadíme na mraky a vločky. Na stromy a slnko. Cítime k nim nežnosť, lebo sú, tak ako my ľudia, dobré. Podobne ako medvede sa ani my nevieme ľahko prispôsobiť výkyvom počasia. Sme z tejto zeme a sme tu pre ňu. Na obraz toho, ktorý sa stal človekom. Nie je vo víchrici, ani v zemetrasení. Prichádza v tichom vánku. K nám.
