Populorumprogressio Rozvoj národov
Oficiálny názov: Encyklika Pavla VI.o rozvoji národov z 26. marca 1967.
Má úvod, dve kapitoly a konečnú výzvu.
V úvode pápež uisťujesvet o tom, že „Cirkev pozorne sleduje rozvoj národov, najmä tých, čo sa usilujú uniknúť hladu, biede, endemickýmchorobám a nevedomosti“. Pápež pripomína, že osobne videl problémy národova biedu ľudí počas svojich ciest po Latinskej Amerike, Afrike, Svätej zemia Indii. Obrátil sa na valné zhromaždenie Spojených národov, kde vystúpil„ako obhajca chudobných národov“. Zriadil pápežskú komisiu s názvomSpravodlivosť a mier.
1. časť: Za integrálny rozvojčloveka
Otázku kolonializmu hodnotí negatívne a pozitívne. Mnohé národy nie súschopné rozvíjať sa bez pomoci. V mnohých krajinách privilegované skupinyžijú nadštandardne na úkor obyvateľstva. Taktiež nastáva zrážka dvoch svetov:tradičného, ktorého sa nechcú starí vzdať a nového, po ktorom túži mládež.Pavol VI. oceňuje prácu misionárov, ktorí v hospodársky, kultúrnei sociálne zaostalých krajinách vždy budovali nie iba náboženský život,chrámy, ale aj školy, uviverzity, nemocnice a sociálne ústavy. Akopotomkovia predchádzajúcich pokolení, ktorí žijú z práce súčasných ľudí,sme povinní myslieť aj na tých, ktorí prídu po nás.
Pápež upozorňuje na nebezpečenstvo, že „nadobúdanie pozemských majetkovmôže viesť k baživosti, k túžbe mať stále viaca k pokušeniu zväčšovať svoju moc. Osobné, rodinné a národnélakomstvo sa môže zmocniť tých najmajetnejších, ako aj tých najbohatšícha vzbudiť u jedných i u druhých materializmus“. Pavol VI.rozdeľuje životné podmienky na menejľudské, ľudskejšie a nadovšetkoľudské. Menej ľudskými nazýva hmotný a mravný nedostatok, zneužívaniemoci, zneužívanie vlastníctva a vykorisťovanie ľudí. Za ľudskejšie považujetie, v ktorých sa človek kultúrne vzmáha, intelektuálne rastie, hmotnenetrpí biehu, usiluje sa o mier, odstraňuje spoločenské nedostatky, uznávanajvyššie hodnoty a uznáva Boha. Za nadovšetko ľudské považuje Boží darviery a jednotu v Kristovej láske. Tým najzákladnejším právom človekana zemi je, aby každá mal to, čo potrebuje k životu. Pápež odsudzujevtedajší kapitalizmus a bezhraničný liberalizmus. K ľudskejšiemu životunestačí rozvíjať iba techniku. Hospodársky rast je prepojený na sociálnypokrok, lebo „hlad po vzdelaní je nemenej deprimujúci ako hlad po potrave.Negramotní trpia duchovnou podvýživou“. Pápež poukazuje na poslanie rodiny,ktorá má odovzdávať vedomosti svojim členom a vyzýva k rozvojuzodpovedného rodičovstva. Za veľmi potrebné považuje chrániť kultúrne tradíciekaždej krajiny. V závere prvej kapitoly vyzýva budovať úplný humanizmus,ktorý sleduje „integrálny rozvoj každého človeka a všetkých ľudí“. Zapravý humanizmus považuje ten, ktorý sa „neuzatvára pred absolútnom“.
2. časť: Cesta k solidárnemurozvoju ľudstva
„Človek sa musí stretnúť s človekom, národy sa musia stretnúť akobratia a sestry, ako Božie dietky. Musíme sa zároveň pustiť do spoločnejpráce.“ To sa má rozvinúť v troch aspektoch: „povinnosť súdržnosti čižepomoc bohatých krajín rozvojovým; povinnosť sociálnej spravodlivosti čiženáprava nesprávnych obchodných vzťahov medzi silnými a slabými národmi;povinnosť univerzálnej lásky“. Pápež žiada vytvoriť svetový fond naprekonávanie biedy, mal by byť vydržiavaný z časti zbrojárskych výrobkov.Dialóg medzi všetkými národmi umožní vznik rozvojových programov, bezúročnýchpôžičiek a dohôd. Pápež upozorňuje na to, akým problémom pre rozvojovékrajiny je vývoz nie finálnych výrobkov, ale surovín, ktoré sú pre bohatékrajiny lacné. To si vyžaduje v medzinárodnom obchode „nastoliť aspoňurčitú rovnosť možností“. Za veľkú prekážku vytvárania spravodlivejšieho svetapápež považuje nacionalizmus a rasizmus. Pápež má nádej, že „menejvyvinuté krajiny budú vedieť využiť svoje susedstvo, vypracujú si spoločnýprogram, skoordinujú investície, rozdelia možnosti produkcie a zorganizujúobchod“. Cieľom pomoci bohatých krajín má byť, aby sa národy „samy stalistrojcami svojho osudu“. Za oprávnenú požiadavku pápež považuje, keď sa„mladšie a slabšie národy dožadujú činnej účasti na budovaní lepšiehosveta“. Pápež konštatuje, že „svet je chorý, pretože je nedostatok bratstvamedzi ľuďmi a národmi“. Pápež žehná mladým ľuďom, ktorí počuvli výzvu PiaXII. a dali sa do služieb laického misionárstva. Pápež si uvedomuje, žecesta porozumenia medzi národmi a ľudského rozvoja pre všetkých je náročnáa pre mnohých až utopická. Verí, že s námahou, utrpením, obetamia dôslednosťou je uskutočniteľná.
Konečná výzva
V závere encykliky sa Pavol VI. obracia so svojou výzvou na katolíkov,veriacich kresťanov, ľudí dobrej vôle, štátnikov, mysliteľov a všetkýchľudí.
