Centesimus annus Sté výročie
Oficiálny názov: Encyklika JánaPavla II. k stému výročiu Rerum novarum z 1. mája 1991.
Má úvod a šesť kapitol.
V úvode Ján Pavol II.odporúča, aby sa encyklika Rerum novarum „nanovo prečítala a súčasnevyzýva na spätný pohľad na jej text, aby sa znova odkrylo bohatstvo v nejformulovaných základných princípov, týkajúcich sa riešenia robotníckej otázky“.
1. časť: Charakteristické črtyencykliky Rerum novarum
Pápež analyzuje obdovie konca 19. storočia. Vznikol konflikt medzikapitálom a prácou, ktorý Rerum novarum nazýva robotníckou otázkou,o ktorej sa „pápež nebál vyjadriť svoju mienku takými ostrými výrazmi, akélen v tom čase mohol použiť“.
2. časť: Na ceste k „novým veciam“dneška
„Jubilejná oslava Rerum novarum by bola neúplná, keby sme nemali pred očamiaj dnešnú situáciu“. To si vyžadujú hlavne hlboké politické premeny po roku1989. Reálny socializmus spolu sosubjektivitou jednotlivca zničil aj subjektivitu spoločnosti. Keď sa pápež pýtaprečo sa tak stalo, odpoveď nachádza v ateizme, lebo „popieranie Bohazbavuje osobu jej základu a vedie k vzniku spoločenského poriadku,ktorý neberie do úvahy dôstojnosť a zodpovednosť ľudskej osoby“. Pápežpripomína, že prišlo k vážnym katastrofám: dvom svetovým vojnám. Pápežpriznáva, že „v niektorých krajinách možno pozorovať z istého hľadiskapozitívne úsilie vybudovať po vojnovej skaze demokratickú, sociálnouspravodlivosťou preniknutú spoločnosť. Ďalší model spoločnosti, ktorý praktickyreaguje na komunizmus, je spoločnosť konzumná.
3. časť: Rok 1989
Pápež posudzuje udalosti z roku 1989 v strednej a východnejEurópe sa širším časovým úsekom a zemepisným horizontom. Pápež pripomínavýznamný podiel Cirkvi pri demokratizácii národov pred rokom 1989. Pápežpripomína niektoré činitele, ktoré spôsobili zrútenie totalitných režimov,zvýrazňuje to, že sa uskutočnilo nenásilnou cestou. „Niet pochybnosti, že boj,ktorý viedol k zmenám roku1989 v istom zmysle povstalz modlidby...“ Pápež upozorňuje, že po páde diktatúry môžu opäť vzniknúťkonflikty aj krviprelievania, ak v ľuďoch bude vládnuť zlobaa neprenikne ich srdcia „duch pokoja a odpúšťania“. Zároveň vyzývabohaté a mocné národy Európy, aby všestranne pomohli tým krajinám, ktorésa nachádzajú akoby v povojnovej dobe. Za dôležité považuje spájaťhospodársky rozvoj s náboženskou slobodou.
4. časť: Súkromné vlastníctvoa všeobecné určenie majetkov
Podľa náuky Cirkvi v sociálnych encyklikách sa presadzuje zásada, že„súkromné vlastníctvo je nutné, a teda je dovolené, zároveň je všakobmedzené“. Pápež zdôrazňuje, že v súčasnosti má veľký význam aj iný druhvlastníctva, je to „vlastníctvo poznania, techniky a vedy“. Problémom je,že veľká časť ľudstva nemá prostriedky, možnosti, vzdelanie a preto žijena okraji spoločnosti. Ďalej pápež konštatuje, že „skúsenosť ukázala, žekrajiny, ktoré sa izolovali, zažili stagnáciu a pokles, kým tie krajiny,ktorým sa podarilo vstúpiť do všeobecného systému medzinárodných hospodárskychvzťahov, zaznamenali rozkvet“. Pápež presadzuje taký model spoločnosti,v ktorom „jestvuje sloboda práce, podnikania a účasti“. Po prvýkrátsa v sociálnej náuke Ján Pavol II. zaoberá otázkou požiadaviek na kvalituvýrobkov, tovaru a životného prostredia. Umelý konzum nazýva drogou. Túžbupo lepšom živote nazýva pápež dobrou, za lepší život považuje ten, ktorý sa„zameriava na – byť a nie na – mať“. Pápež volá po veľkej práci na polivýchovy a kultúry. S otázkou konzumizmu je spojená aj otázka ekológie.Za závažnejšie zlo, ako ničenie prírody, považuje pápež ničenie ľudskéhoprostredia. Za prvú a základnú štruktúru, ktorá formuje človeka pre ľudskúekológiu, pápež považuje rodinu založenú na manželstve. Za odcudzeného človekapovažuje pápež takého, ktorý „odmieta prekročiť sám seba, prežiť skúsenosťsebadarovania a vytvárať autentické ľudské spoločenstvo, zamerané na svojposledný cieľ, ktorým je Boh“. Záverom tejto kapitoly sa pápež pýta, či po pádekomunizmu je kapitalizmus, ako víťazný spoločenský systém, vhodný pre obnovuhospodárstva hlavne krajín tretieho sveta. Kladne odpovedá vtedy ak bude„uznávať základnú a pozitívnu rolu podnikania, trhu, súkromnéhovlastníctva a z toho vyplývajúcej zodpovednosti za výrobnéprostriedky a slobody tvorivej činnosti človeka v ekonomickej oblasti“.Odpovedá záporne vtedy, ak sa pod kapitalizmom myslí systém, ktorý sa „neviažena taký pevný poriadok, ktorý slúži úplnej ľudskej slobode“.
5. časť: Štát a kultúra
Pápež zdôrazňuje, že „Cirkev si veľmi váži demokraciu“, zároveň pripomína,že „demokracia bez zásad, ako dokazujú dejiny, ľahko sa premení na otvorenýalebo skrytý totalitarizmus. Cirkev taktiež odmieta prejavy fanatizmu alebofundamentalizmu. Kresťanské pravdy sa nemejú vnášať do života ako násilnáideológia, ale majú vstupovať do života ľudí na báze slobodného rozhodnutia sačloveka. Pápež vyzýva túžiť po takej kultúre, aby sa „ľudia vzájomne chápali,poznali a mali citlivé svedomie“.
6. časť: Človek je cestou Cirkvi
Pápež si praje, aby sociálnu náuku Cirkvi „spoznali a uskutočňovaliv tých rôznych krajinách, ktoré sa po stroskotaní reálneho socializmustretajú s veľkými ťažkosťami v diele obnovy“. Odmieta považovaťsociálnu náuku, ktorej jadrom je evanjelium, len za teóriu. Pod vplyvomevanjelia dokázali mnohí kresťania v praxi, čo je pravé ľudské spolužitie.
