Práve som sa vrátila z mesta. Štvrtky mám náročné pracovné dni. Vstávam o 4.45 (to je posledný možný čas aby som postíhala všetky spoje a doviezla sa do jedného mestečka načas). Potom nasleduje sedem hodín rozprávania a pod., dozor a dve presuny zo zamestnania A do zamestnania B. Pravdou je, že moja práca ma privádza priam do extázy. Odchádzam s úplne euforickými pocitmi. Je to paráda a môžem povedať, že to čo robím ma maximálne napĺňa. To sa mi už raz stalo, tak si radšej na tú eufóriu dávam pozor. Ale kým je, tak sa z nej teším. To nič nemení na fakte, že keď sa dovalím domov okolo 15.30 tak som síce veľmi príjemne ale veľmi v stave off. Vypínam. Dobíjam. Do toho mi zavolala priateľka číslo jeden, či sa dnes stretneme ešte s jednou jej priateľkou. Vravím jej, že nech sa s ňou stretne len ona, že sa dlho nevideli, že im to lepšie padne bezo mňa. Volá ďalšia blízka osoba. Cítim v jej hlase, že čosi sa deje a tak neodmietam. Stretávame sa. Vypočujem ju. Je nám spolu fajn. Ale už zaspávam. Odchádzame domov. V iný deň idem s kamarátom ku koňom. Nádhera. Z kontaktu s koňmi som šťastná tri dni (minimálne) a kamarát má možnosť vyrozprávať sa. Rada ho počúvam. Kedysi boli s manželkou a deťmi pre mňa vzorom kresťanskej rodiny. Odvtedy sa čo to pomenilo. Iný deň som poobede u lekára a zháňam pomôcky do práce. Iný deň sa aspoň chvíľu rozprávam s mamou. To sú už všetky dni pracovného týždňa. V izbe to vyzerá... no radšej pomlčím, ale návštevu by som k sebe teraz nepustila (a to teraz je dlhodobý stav).
Na budúci týždeň ideme s priateľkou kupovať darček priateľke k narodeninám. A potom na koncert (vážne príďte na Close Harmony Friends - neviem ako sa to píše - 9.10. myslím, že o 19.00 kdesi v KE). Viem ešte o dvoch stretnutiach s ďalšími dvoma priateľkami čo mám na budúci týždeň nachystané. A určite aspoň raz pôjdem ku koňom. To sú veci o ktorých viem už teraz, som si úplne istá, že mi do toho ešte vbehne nejaké to príjemné stretnutie s kýmsi ďalším, či iná neodkladná povinnosť. Už teraz ma jedna, na ktorú som zabudla napadá. A k tomu už v piatok poobede odchádzam "do prírody" na celý víkend (za priateľmi). Ak vynechám, že sa pracovne stretávam týždenne s 26 skupinami detí a mladých ľudí, čo je dokopy približne 500 ľudí aj s kolegami, tak mi z toho v podstate vychádza, že som "samotárka".:)
Ale aby som bola k sebe úprimná. Naozaj je veľmi veľa vecí, ktoré ma nenapadne, že by som ich mohla robiť s niekym. Len práve teraz ma žiadna nenapadá... Faktom je, že som si všimla, že na mnohé miesta kde ľudia chodia v skupinkách alebo v pároch ja chodím sama. Málokedy mi príde na um, keď idem do kostola, aby som niekoho zavolala so sebou. Takmer nikdy nejdem do lesa s niekym kto mi nesedí a kto by ma vo voľnom čase oberal o energiu. Výnimkou je len sem-tam skutočnosť, keď si myslím, že mám dosť síl a že ten človek to potrebuje práve odo mňa a nevadí mi, že mi pokazí celý zážitok z lesa, lebo ho mám radšej ako ten zážitok. Ale to sú naozaj len výnimočné stavy. Čo mi je naozaj ľúto, je skutočnosť, že obedujem väčšinou sama. Občas mi niekedy vadia aj iné veci... ale ešte nie je po desiatej. :) Odchádzam do sprchy a padám do postele. Veď Ktosi predsa dáva svojím miláčikom spánok. Ako mi napísal raz jeden kamarát.
P.S. Je to pokus o iróniu. (to pre istotu uvádzam, lebo zatiaľ moje vtipy pochopené neboli:). Informácie sú samozrejme pravdivé.
