Tak a máme všetko zbalené... veď na jeden deň zas toho veľa netreba... hlavne deťom niečo na prezlečenie... ešte to... ešte toto... A kto bude vlastne šoférovať? (Odkedy majú tri deti vodičák, stále je s tým nejaký problém...) Napokon sme to nechali nášmu najčerstvejšiemu vodičovi a ja som si sadla k deťom dozadu.
Išlo mu to perfektne, o tom niet pochýb... ale brušku mojej najmladšej sa to asi nepáčilo, lebo začala mrnčať, že jej je zle. Cieľ bol už na dosah, tak sme si mysleli, že to vydrží. Ona si hľadala vhodnú polohu na mne (ku komu sa pritúli, ak nie k mame), keď tu zrazu som dostala celé raňajky kompletne, avšak v zmenenej konzistencii priamym zásahom na tričko... a po opakovanom prevedení aj na nohavice, hoci sme zachraňovali, čo sa dalo... „Ešteže nie na sedadlo..." počula som duchaprítomnú poznámku jedno z detí...
Keď sme zastali, zrazu všetci vyštartovali z auta ako na povel a lapali po čerstvom vzduchu... Prvé, čo ma napadlo, bolo: „Veď ja si nemám čo prezliecť... (Malá mala dosť náhradného oblečenia... ale kto mohol tušiť, že sa zababre aj mama...) Vtedy pán manžel povedal osudnú vetu: „Veď si tričko môžeš kúpiť!"
Že prečo osudnú? Lebo to ešte netušil, ako to celé dopadne, keď ho vezmem za slovo... A poviem Vám, on má všelijaké blbé nápady, ale tento sa mi veru pozdával...
A tak, keď mi švagor požičal svoje široké tričko (stále mu hovorím, aby schudol) a aj nohavice som nejaké našla... U nás by som sa v tom na ulici asi neukázala, ale tu ma nikto nepozná... Dievčatá chceli tiež využiť situáciu, a tak sa ku mne pridali... veď ony tiež potrebujú... Ocko nám dosť neochotne dával peniaze, ale napokon... sám to vymyslel. A staršia dcéra to ešte istila svojimi.
Nestáva sa často, že by sme sa my tri vybrali na nákupy a tentokrát sme si to patrične vychutnali. Obsadili sme všetky kabínky a robili si vzájomne módnu prehliadku... Samozrejme, aby tie ostatné hodnotili, či „môže byť". Napokon ani jedna neobišla naprázdno a ockove peniaze nám nestačili... Najlepšie na tom bolo to, že sme už mali všetko, okrem toho trička, lebo žiadne sa mi nepáčilo. Buď bolo úzke a in ako pre slečny, alebo široké a veľké ako pre moletky v rokoch. A keďže ani na jedno sa necítim... hm... záchrana prišla práve včas! Dcéra hovorí: „Neexistuje, aby sa nenašlo aj pre teba!" a vybrala sa na prieskumnú akciu a prišla hneď s dvomi tričkami presne podľa môjho vkusu a veľkosti! Napokon som si vybrala jedno a spokojné so svojimi úlovkami sme odkráčali...
Počkajte, ale toto nemal byť návod, ako prísť k novému tričku... Ale iba ukážka, že jedna nepríjemnosť nemôže pokaziť deň, keď máte okolo seba ľudí, ktorí vás majú radi...
