Som obyčajná žena-matka veľkej rodiny. Zoznam autorových rubrík: deti, viera, osobné príbehy, príbehy iných, socializmus, postrehy, Súkromné, Nezaradené
Poznáte ten vtip, v ktorom sa syn pýta otca, ako vzniká vojna? Rodičia sa začnú hádať. Takto dajú synovi názornú odpoveď. Ja by som to však upresnila. Hádkou sa to môže začať, ale aj skončiť. Ak si aktéri dokážu odpustiť.
Nikto, kto ju predtým poznal, by nepovedal, že sa o to pokúsi. Nikto z tých, čo pomáhali pri jej záchrane neveril, že to prežije. Napriek tomu žije. Vie, že je to jej druhá šanca.
Pred asi dvadsiatimi rokmi som sa dostala do vážnych zdravotných problémov. Vtedy mi pomohol jeden človek, na to študovaný, a povedal mi niečo o hierarchii vzťahov.
„Ták, pán Milan, priniesla som vám obed. A nie že zasa zababrete celý stôl,“ hovorím ujovi na vozíčku a obdarím ho úsmevom, aby som osviežila utrpením napáchnutý vzduch tohto sociálneho zariadenia.
Dostali ste sa niekedy do situácie, keď vám zavolá priateľ/priateľka a dlho vám rozpráva a vysvetľuje svoju bezvýchodiskovú situáciu a prepadá sa do bezradnosti až depresie?
„Keď prišla starká, nechce papať,” hovorí moja dcéra, ktorá práve kŕmi svoju 8-mesačnú dcérku polievočkou. „Čo? Starká už prišla?” Takto reagujem ja, lebo sme čakali na moju mamu. Dcéra vybuchla smiechom.
„Bennie, keď vieš čítať, môžeš sa naučiť prakticky všetko, čo chceš. Dvere do sveta sú otvorené ľuďom, ktorí sú ochotní čítať.“ Toto počúval svetoznámy americký neurochirurg čiernej pleti Ben Carson od svojej mamy často.
To znamená, že čím viac myslíme na zlé veci, ktoré sa nám stali alebo môžu stať, tým viac sa tvoria nielen v mojej hlave, ale aj v živote? Hlúposť! Alebo nie?
Mladá žena, vek okolo 30. Husté dlhé havranie vlasy, veľké oči, jemná biela pokožka... Leží na ľavom boku na ústavnej posteli bez pohnutia. Len otvorené oči, sypiaci nádych a výdych cez tracheotomiu a vytekajúce sliny prezrádzajú, že ešte žije. Pod perinou sa ukrýva ďalšia životodárna hadička, cez ktorú prijíma tekutú potravu priamo do žalúdka. Plienka, akú len nedávno sama vymieňala svojej malej dcérke, patrí tiež k jej dnešnému imidžu. Čo sa vlastne stalo?
„Pani, máte rozviazané šnúrky na topánkach,“ osloví ma na ulici starší pán. „Nemám,“ poviem krátko a idem ďalej. Situácia sa zopakuje, keď prechádzam vrátnicou do práce. Ujo esbeeskár mi podá kľúče od mojej „kancelárie“ a povie: „Zaviažte si šnúrky, aby ste sa nepotkli!“ Usmejem sa a odpoviem: „Nie sú rozviazané, len pridlhé.“
Pavol rád hrával internetové stolové hry, najmä šach a kanastu. Krátil si takto čas, pretože býval sám. Osud bol k nemu sebecký. Po autonehode mu ostali trvalé zdravotné problémy, s ktorými sa sám nikdy celkom nevyrovnal. Výhodou internetu je, že zakrýva pravdu a človek sa tak môže stať tým, čím chce. Pavol bol dobrý hráč a pri online hrách sa vedel uvoľniť. Rád nadväzoval kontakty. Inak to bol skôr uzavretý melancholický človek. Cítil sa vo svojej roli dobre a neuvedomoval si, že aj druhí len „hrajú“.
„Zomrel som 18. Januára 1989. O niekoľko minút sa na miesto nehody dostali záchranári. Keď mi nenahmatali pulz, vyhlásili ma za mŕtveho. Prikryli ma plachtou, aby som nepútal pozornosť okoloidúcich, kým oni budú prezerať zranenia ostatných." Takto začína rozprávať svoj nevšedný príbeh Don Piper.
Vonku bola ukážková zima. Sneh, kde-tu ľad na neupravenom chodníku. Pavol žil sám. Nenašiel si ženu, ktorá by ho dokázala milovať s jeho postihnutím. Zvykol si. Naučil sa variť, prať, nakupovať a postarať sa o seba. Aj dnes sa ponáhľal do hypermarketu, aby si stihol niečo uvariť, kým pôjde do práce. Slnko maľovalo sneh do žiarivo biela. Snažilo sa preniknúť pod kožu a do sŕdc uzimených chodcov.
Nedávno ma uprostred nákupu vyrušilo hlasné rozprávanie dvoch žien. Bol to skôr monológ jednej z nich. Jej rétorika ma podvedome nútila otočiť hlavu, aby som zistila, komu patrí. Spoznala som ju. Nikdy na mňa nepôsobila príjemne, ale pokladala som ju za inteligentnú, slušnú dámu v rokoch, ktorej by som nevložila do úst žiadne škaredé slovo. Nadávala na skur... politikov a celé skorumpované Slovensko. Cítila som sa akási nesvoja a v hlave sa mi vynárali otázniky.
Dnes vám chcem ukázať príklad dvoch starnúcich dám, ktoré nezanevreli na život a neboja sa ani smrti. Jedna z nich povedala: „Rýchlik mi už ušiel a keď prídem o tú kopu hnoja, čo za sebou ťahám, tak nech." Z oboch vyžarovala charizma a ja som chcela zistiť, prečo je to tak.
Keď som bola malá, nechcela som chodiť do škôlky. Celé hodiny som stála pri okne a čakala na mamu. Keď sa niektoré dieťa do mňa zastaralo, tak som ho zbila. Moja mama mi bola všetkým, bola som k nej nezdravo pripútaná.
„Ukážete mi tú kabelku?" poprosím predavačku za pultom. „Samozrejme," odpovie s úsmevom. „Je trochu primalá," namietam a obzerám si ju ďalej. „Je to kabelka, nie nákupná taška. Myslím, že je perfektná."
Sedím v rýchliku na trase Zvolen - Žilina. Tešila som sa na tieto dve hodinky, ktoré budú len moje. Nikto ma nebude rušiť a ja sa môžem venovať písaniu. Doma si musím ten čas kradnúť, alebo si privstať, keď chcem písať.
Moja kamarátka zo školy Beáta bola pekné a milé dievča, veselej povahy, v spoločnosti obľúbená a chlapcov mala na každý prst. To boli samé diskotéky, bary, chvíľkové známosti. Keď som sa jej pýtala, či ju takýto život baví, povedala: „Jasné, treba si užiť, kým som mladá!"
