Daniela Nemčoková
Zlaté ruky
„Bennie, keď vieš čítať, môžeš sa naučiť prakticky všetko, čo chceš. Dvere do sveta sú otvorené ľuďom, ktorí sú ochotní čítať.“ Toto počúval svetoznámy americký neurochirurg čiernej pleti Ben Carson od svojej mamy často.
Som obyčajná žena-matka veľkej rodiny. Zoznam autorových rubrík: deti, viera, osobné príbehy, príbehy iných, socializmus, postrehy, Súkromné, Nezaradené

„Bennie, keď vieš čítať, môžeš sa naučiť prakticky všetko, čo chceš. Dvere do sveta sú otvorené ľuďom, ktorí sú ochotní čítať.“ Toto počúval svetoznámy americký neurochirurg čiernej pleti Ben Carson od svojej mamy často.

Mladá žena, vek okolo 30. Husté dlhé havranie vlasy, veľké oči, jemná biela pokožka... Leží na ľavom boku na ústavnej posteli bez pohnutia. Len otvorené oči, sypiaci nádych a výdych cez tracheotomiu a vytekajúce sliny prezrádzajú, že ešte žije. Pod perinou sa ukrýva ďalšia životodárna hadička, cez ktorú prijíma tekutú potravu priamo do žalúdka. Plienka, akú len nedávno sama vymieňala svojej malej dcérke, patrí tiež k jej dnešnému imidžu. Čo sa vlastne stalo?

Pavol rád hrával internetové stolové hry, najmä šach a kanastu. Krátil si takto čas, pretože býval sám. Osud bol k nemu sebecký. Po autonehode mu ostali trvalé zdravotné problémy, s ktorými sa sám nikdy celkom nevyrovnal. Výhodou internetu je, že zakrýva pravdu a človek sa tak môže stať tým, čím chce. Pavol bol dobrý hráč a pri online hrách sa vedel uvoľniť. Rád nadväzoval kontakty. Inak to bol skôr uzavretý melancholický človek. Cítil sa vo svojej roli dobre a neuvedomoval si, že aj druhí len „hrajú“.

„Zomrel som 18. Januára 1989. O niekoľko minút sa na miesto nehody dostali záchranári. Keď mi nenahmatali pulz, vyhlásili ma za mŕtveho. Prikryli ma plachtou, aby som nepútal pozornosť okoloidúcich, kým oni budú prezerať zranenia ostatných." Takto začína rozprávať svoj nevšedný príbeh Don Piper.

Vonku bola ukážková zima. Sneh, kde-tu ľad na neupravenom chodníku. Pavol žil sám. Nenašiel si ženu, ktorá by ho dokázala milovať s jeho postihnutím. Zvykol si. Naučil sa variť, prať, nakupovať a postarať sa o seba. Aj dnes sa ponáhľal do hypermarketu, aby si stihol niečo uvariť, kým pôjde do práce. Slnko maľovalo sneh do žiarivo biela. Snažilo sa preniknúť pod kožu a do sŕdc uzimených chodcov.

Dnes vám chcem ukázať príklad dvoch starnúcich dám, ktoré nezanevreli na život a neboja sa ani smrti. Jedna z nich povedala: „Rýchlik mi už ušiel a keď prídem o tú kopu hnoja, čo za sebou ťahám, tak nech." Z oboch vyžarovala charizma a ja som chcela zistiť, prečo je to tak.

Keď som bola malá, nechcela som chodiť do škôlky. Celé hodiny som stála pri okne a čakala na mamu. Keď sa niektoré dieťa do mňa zastaralo, tak som ho zbila. Moja mama mi bola všetkým, bola som k nej nezdravo pripútaná.

Moja kamarátka zo školy Beáta bola pekné a milé dievča, veselej povahy, v spoločnosti obľúbená a chlapcov mala na každý prst. To boli samé diskotéky, bary, chvíľkové známosti. Keď som sa jej pýtala, či ju takýto život baví, povedala: „Jasné, treba si užiť, kým som mladá!"

Sivé vlasy, „erárne" zuby, trasľavé ruky, vonkajšia krása pominula. Ale nie ich láska. Sedíme s našimi krstnými rodičmi za stolom v reštaurácii - tri sestry s manželmi. Pripravili sme im súkromnú tajnú oslavu ich zlatej svadby, tú oficiálnu už mali. Krstná mama plače, že si to nezaslúžili. My vieme svoje. Všetci sme dojatí a chceme odľahčiť situáciu. A tak si pýtame od nich recept na šťastné manželstvo.

Zoznámili sa v autobuse. Ona cestovala na internát, do školy a on za prácou... On si ju doberal a ona spočiatku nechápala jeho humor... Pochopila... Objavila v ňom skvelého človeka, s ktorým sa smejú už pol storočia.

Poznáte film „S piesňou okolo sveta" o rodinnej kapele, ktorá precestovala svet? Ak nie, určite si ho pozrite, stojí zato... Aj na Slovensku máme takúto rodinu. Jedná sa o 9 súrodencov vo veku 17 - 32 rokov a vystupujú pod názvom Súrodenci Jendruchovci . Spievajú a hrajú od roku 1994 piesne rôznych žánrov. Každý z nich ovláda hru minimálne na jednom hudobnom nástroji a v speve je tiež každý z nich superstar. Rozospievali nielen Slovensko a európske krajiny, ale aj Ameriku a Austráliu.

Vydávala sa neskoro. Neviem prečo, možno zmeškala nejaký vlak, alebo len hľadala toho pravého. Žeby ho našla? Podľa mňa nie...

Nasledovný príbeh je odpočutý, ale žiaľ skutočný a stal sa na nemenovanom jazere u nás na Slovensku počas tohto leta.

Keď som prvýkrát počula tento príbeh, takmer som neverila, že sa skutočne mohol stať. Ako mohol niekto prežiť toľko utrpenia? Ako to, že nezomrel po toľkých pokusoch o sebevraždu? Ako sa z toho pekla mohol dostať, keď sa dotýkal už jeho dna? Ľudsky nemožné...

Môže ostať prázdne miesto po niekom, kto ešte ani poriadne nežil? Verte, že môže. Zvlášť, keď bola táto smrť zbytočná...

Čo prežíva matka, ktorá očakáva narodenie svojho dieťatka. Kedy prežíva bolesť a kedy radosť? Toto svedectvo mám od jednej mladej mamičky.

Keď pozerám na markíze reláciu „112", niektoré ukážky sú dosť nepekné, až desivé. Keď to však vidím naživo, je to ešte horšie...

Samota je zlá. Niekto si za ňu môže sám, iní je obeťou osudu... Byť starý, chorý a sám je hádam tá najhoršia kombinácia...

Nemocničné steny by vedeli rozprávať o ľudskom utrpení... Poznajú veľa ľudských osudov... Tento príbeh mladého bezdomovca - narkomana je dosť smutný, ale jeho koniec vlastne nepoznám, takže mi to dáva nádej...

Žijete s človekom, ktorého milujete. To, že je pri vás, beriete ako samozrejmosť... vlastne všetko beriete ako samozrejmosť... až do chvíle, kým sa niečo nestane! Nemusí to byť žiadna tragédia, iba udalosť, ktorá vás núti zamyslieť sa...