Som obyčajná žena-matka veľkej rodiny. Zoznam autorových rubrík: deti, viera, osobné príbehy, príbehy iných, socializmus, postrehy, Súkromné, Nezaradené
Mala som ťažkú noc. Včera sa stalo niečo, čo mi nedalo spať. Prehadzovala som sa z jednej strany na druhú, ale stále ma môj problém tlačil ako kamienok v topánke. Nedal sa skryť ani pod vankúš. Nachvíľu mi ho vzal milosrdný spánok. Aké sladké vyslobodenie.
„Tu nemôžete byť!" počula som už toľkokrát, keď som chcela prekročiť hranicu, ktorá ma delila od môjho dieťaťa. Kto mi chce také niečo nahovoriť, že nemôžem byť pri svojom dieťati, keď ma najviac potrebuje? Každá samica si stráži svoje mláďa aj za cenu života, takže ak nemáte nato pádny dôvod, tak nechcite odo mňa slepú poslušnosť! Je to predsa moje dieťa!
„Prečo si musím stále písať tie úlohy?" Spytuje sa moja prváčka. „Aby si sa naučila písať," odpoviem so samozrejmosťou. „Ja nechcem vedieť písať, mne stačí vedieť čítať!" Zasmiala som sa... Ono je pravda, že dieťa vie teraz skôr ťukať do klávesnice ako správne držať ceruzku.
Môj desaťročný syn nervózne chodil po byte a opakoval: „Mám stres." Aj ma to pabavilo, ale keď ten stres začal odbúravať na svojej mladšej sestre, prestalo ma to baviť a opýtala som sa ho: „Z čoho máš stres?" „Zo školy." - „z čoho iného", pomyslela som si, veď hoci je už piatak, doteraz sa mi nepodarilo mu dostatočne vysvetliť, prečo v našej republike platí zákon o povinnej školskej dochádzke... Odrazu sa však upokojil a s vážnou tvárou sa ma opýtal: „Mami, čo je to vlastne stres?"
Kto by uveril, že už prešiel rok odvtedy, ako som vyprevádzala svoju dcéru na letisku do Nemecka. Niektorí, ani tu na blogu, neverili, že to zvládne. Ja som o nej nepochybovala. Odišla ako dieťa, vrátila sa ako dospelá (18 oslávila tam). Najťažšie jej odlúčenie znášala naša najmladšia. Počítala dni, kedy sa vráti, veď od Vianoc nebola doma...
To, že má niekto na písacom stolíku v kancelárii fotku svojej rodiny alebo svojho dieťaťa, nie je až také nezvyčajné. Aj v mužskom kolektíve sa ich nájde dosť, tak ako v kanceláriách, kde upratujem. Keď vezmem do ruky takúto fotku a opýtam sa: „To je vaša dcérka? Je zlatá." Vtedy sa opýtanému rozžiaria oči, kútiky úst sa vytočia smerom nahor a s hrdosťou otca mi začne o nej rozprávať... Ale všimla som si aj niečo menej zvyčajné. Na jednej pracovnej nástenke má pán inžinier vyvesené dve detské kresby, podpísané kostrbatými písmenkami. Čo asi pre neho znamenajú?
„Mami, a prečo je to slnko tak nízko a prečo stále ide za nami?" „Hm, je ráno, slniečko len vychádza... na obed bude hore... A ono nejde za nami, ono stojí, len my sa hýbeme..." Trpezlivo vysvetľujem svojej 6-ročnej dcérke cestou do škôlky rozmýšľajúc, či je teraz ten správny čas hovoriť jej o zákonitostiach vesmíru...
„Bola všeobecne vzdelaná, priateľská a veľmi pracovitá. V duchovnej oblasti bola obor, z jej duchovnej sily som mohla čerpať ja i celé naše spoločenstvo. Jej reč bola vždy jasná. Hovorila, musíš robiť tak, aby ťa Boh rozumel, musíš mu povedať svoje áno. Povedz, že vo všetkom, vždy a všade, chcem plniť len a len tvoju vôľu." (Paula Cerovská)
Otázkou „Čo bolo dnes v škole?" alebo „Akú si dostal/a známku?" veľmi často vítam deti... Možno aj preto, že viem o ich písomke či skúške a chcem vedieť, ako im to dopadlo... Prirodzene... Ale ja, hoci každý deň skladám skúšku z materstva, nedostávam žiadne známky...
Je to už pol roka, čo dostala moja dcéra ponuku na štúdium v zahraničí na jeden rok, ako o tom píšem v článku o zodpovednosti. Čo sa odvtedy zmenilo? Čím sme museli prejsť, aby sa konečne mohla začať baliť? Nič nie je také, ako to na prvý pohľad vyzerá... Niekedy sa môže zdať, že je ministerstvo pre obyčajného človeka príliš „ďaleko"...
Family day alebo Deň rodiny, 16. máj, Bratislava, námestie SNP. Príďte podporiť rodiny! Tak nejako zneli heslá a upútavky, ktorým som nevedela odolať, a tak som sa rozhodla urobiť deťom malý výlet.
Starosti s mojou malou dcérkou a odpor k nemocnici som opisovala v inom článku. Život však prináša rôzne situácie a ja som opäť stála pred podobnou voľbou...
Všetko nájdeš na webe. Naozaj? Keď som začala objavovať možnosti internetu, tiež som tomu verila. Z môjho sna ma prebrala moja dcéra, ktorá prišla s kopou kníh z knižnice... že vraj na akýsi projekt, či čo... Vysvetlila mi: „To nie je pravda, že všetko nájdeš na webe." Vieš čo všetko tam nie je a nájdeš to len v knihách?
Keď boli deti malé, zažila som všelijaké kuriózne situácie. Napríklad: „Mami, a prečo má tá teta tak málo deti?" pýta sa malý všetečník, keď potom, ako videl „škôlku", zbadal mňa s mojimi štyrmi drobcami. Alebo v čakárni u lekárky: „Mami, prečo má tá teta tak veľa detí?..." Teraz neviem, či počet „štyri" je málo alebo veľa. Ale jedno viem iste: Dnes už o „kúsok" podrástli a „prerastajú" mi cez hlavu. A keby som sa nepoistila ešte dvoma malými, bola by som najnižšia z rodiny. Teraz si musím zvykať na moje nové „postavenie".
Už sa vám stalo, že ste chceli zastaviť čas? A nebolo to preto, že sa vám tie roky (neviem prečo) stále nabaľujú... Jednoducho chcete zabudnúť na minulosť, nemyslieť na budúcnosť, len sa tešiť z prítomnej chvíle...
Nejde o nič, keď nejde o život. Tak prečo hneď nemocnica? Neviete, ako nenávidím detskú nemocnicu po mojej negatívnej skúsenosti? Nie, nie som nezodpovedná matka, len hľadám iné možnosti.... hoci sa o svoje šieste bábätko bojím rovnako ako o tretie...
Pamätáte si na pani učiteľku a pozitívnu motiváciu? Zdá sa, že to trápi viacerých rodičov, lebo sme urobili mimoriadne rodičko na riešenie našich problémov. A tak sa naša pani učiteľka ocitla na koberci...
Nedávno som mala rozhovor s mojou dvadsaťročnou dcérou o nepochopiteľnom správaní rodičov jej kamarátov. Ona to naozaj nechápala, pretože to nikdy nezažila...
Poznáte to? Staráte s o deti s láskou, dávate im, čo môžete... Prídu do puberty a jedného dňa vám vykričia, že ich nemáte radi alebo dokonca ujdú z domu... Pre rodičov nočná mora! Dá sa tomuto predísť? Dá!
Keď som raz stretla bývalú kolegyňu z práce a uvidela moje tehotenské bruško, opýtala sa: „Koľké to čakáte?“ „Tretie.“ „Danka, veď vy rodíte ako hruška, každý rok!“ Povedala to takým posmešným tónom, že ma to zarazilo. Rozmýšľam... koľko detí vychovala táto pani riaditeľová... ani jedno... Hm!
