Keď sme po dvoch rokoch manželstva mohli konečne oznámiť dlho očakávanú radostnú správu celej našej rodine, boli sme s manželom veľmi šťastní. O mesiac som však skončila v nemocnici. Hrozilo, že o naše vytúžené bábätko prídeme. Po troch týždňoch, keď som sa vrátila z víkendovej priepustky späť do nemocnice, mi na sone pani doktorka ukázala bielu „machuľku" a povedala, že bábätku bije srdiečko. Napriek tomu bolo ešte potrebné nejaký čas ostať v nemocnici. Prešiel týždeň, keď mi na rannej vizite oznámili, že môžem ísť domov, len sa ešte raz na sone uistia, či je všetko v poriadku. Tešila som sa, že opäť uvidím našu „Machuľku" a konečne sa vrátim domov. Na sone mi však ošetrujúca lekárka povedala, že „plod nie je vitálny" - nedala sa zachytiť srdcová činnosť. Aj primár konštatoval to isté. Viem, stáva sa to - dokonca veľmi často. Len 50 percent počatých človiečikov sa úspešne dočká pôrodu. Ale jedna vec je racionálna štatistika a druhá vec je smútok a bolesť zo straty vlastného bábätka, pocit že sa stávate hrobom namiesto kolísky. Na druhý deň mi zobrali krv a zistili, že tehotenský hormón je pomerne dosť vysoký a že možno ide o „oneskorenú" tehotnosť a srdiečko sa ešte rozbúcha. Na nasledujúcej vizite mi však vzali aj túto nádej - hladina hormónu je vzhľadom k štádiu tehotenstva príliš nízka. Musíme čakať. Bolo to najťažšie čakanie v mojom živote. Myslím, že som to zvládala len vďaka veľkej podpore môjho manžela, rodiny a všetkých, ktorí sa za nás modlili. Po týždni, 13. októbra 2006, sme o naše prvé bábätko, tu na zemi, definitívne prišli.
Musím sa priznať, že keď som o tri mesiace zistila, že znova čakáme, neviem, či bola väčšia moja radosť, alebo strach. Keď som opäť ležala na obávanom sone, čakala som, že uvidím „machuľku" - ale predstavte si, náš 11-týždňový drobec mal hlavičku, ručičky, nôžky - skrátka všetko - a energicky týmto všetkým kýval a vyskakoval. Všetko bolo v poriadku. Dcérka sa napokon narodila 13. októbra 2007, presne rok od spomínanej udalosti. To, čo sme prežili, mi pomohlo vnímať pôrod i náročné obdobie po ňom ako dar.
Bolesť i radosť v našom živote sú tajomstvom... Chcela by som týmto svedectvom povedať, že akokoľvek sa nám okolnosti nášho života zdajú byť ťažké a beznádejné, Boh na nás nezabúda!
