Postup bol nasledovný:
Mám štyri deti s minimálnym vekovým rozdielom. Viete si predstaviť, koľko som mala práce a starostí, keď boli malí. Už len pri ich základných životných potrebách. No vedela som, že to nestačí, chcela som im dať aj svoju lásku a dobre ich vychovať. A tak som sa s nimi hrala, rozprávala a vysvetľovala, učila rôzne užitočné i zábavné veci ako bicyklovať, plávať, lyžovať, štrikovať, šiť, variť, piecť... Ale predovšetkým som ich chcela naučiť zodpovednosti, čestnosti, úprimnosti, láske k druhým a ďalším dôležitým veciam. Či sa mi to aj podarilo, by vedeli povedať druhí.
Keď sa blížil čas ich puberty, pripravovala som sa na „veľké starosti".
Vedela som, že je to pre nich ťažké obdobie.. Začali byť kritickí nielen voči mne, ale i svetu okolo. Niekedy boli tvrdohlaví a trucovití. Pripomínalo mi to obdobie okolo 3 rokov, ktoré sa nazýva prvou pubertou. Je to veľmi dôležité obdobie pre dieťa, lebo si uvedomuje seba ako osobnosť. Z mojej strany to vyžadovalo trpezlivosť, pochopenie, dôveru. Vlastne nič, čo som nerobila aj predtým - len možno trochu inak. Musím však skonštatovať, že to nebolo nič také strašné, ako sa o tom hovorí. Skoro by som použila to mládežnícke „v pohode".
Teraz sú už traja z nich dospelí a nebadám žiadny väčší problém. Možnože ešte len prídu. Zrejme som si dala málo času na pozorovanie :) Dvaja sú už vysokoškoláci, ďalší dvaja nimi chcú byť. Dosahujú v škole výborné výsledky, sú zodpovední. Mať veľké deti je úžasné! Rozprávam sa s nimi ako s partnermi a spolu riešime problémy.
No mám ešte dve malé deti a musím prejsť s nimi rovnakú cestu. Ale teraz už viem, že sa to oplatí.
A na záver výsledok výskumu:
Keď nebudete brať deti ako „starosť", ale prijmete ich s láskou, oni vám to vrátia aj s úrokmi.
A to pravidlo uvedené v nadpise by som upravila asi takto: „Ak si robíte s malými deťmi málo starostí , potom tie ozajstné starosti nastanú, keď deti vyrastú" A zrejme z tohto to porekadlo aj vzniklo.
