Moja svokra je už pod tou zemou. Mala som ju rada, i keď sme sa občas hádali. Ale len vtedy, keď mi zasahovala do výchovy a mali sme odlišné názory. Inak to bola žena s veľkým srdcom a aj deti - jej vnúčatká - ju mali radi. Až jedného dňa prišla choroba. Ticho, nenápadne, ako nepozvaný hosť! Napokon, aj jej život bol taký. Žila pre druhých bez nároku na uznanie či pozornosť...
Poslali ju do nemocnice na základe vyšetrenia na operáciu pažeráka, lebo sa jej nedalo prehĺtať. Operácia sa síce začala, ale napokon nedokončila, pretože lekári odhalili rozsiahle metastázy. Keď nám, ako najbližšej rodine, oznámili túto správu, zostali sme veľmi smutní...
Vyhľadala som primára, aby mi povedal, čo nás čaká. Mohla by ísť domov , ale aj s hadičkou, cez ktorú prijímala potravu. A čas ktorý jej ostával? Odhadoval na niekoľko mesiacov. Žiaľ nikto z nás nerátal s tým, že to budú sotva dva.
Mama sa nevedela zmieriť so spôsobom prijímania potravy, tak robili lekári ešte pokus o vytvorenie priechodu cez pažerák. Bol to opakovaný bolestivý zákrok, ale bez väčšieho efektu. Mama pritom ostávala stále v nemocnici - s akousi nádejou na uzdravenie.
Chodili sme ju pravidelne navštevovať a raz sa ticho rozplakala, lebo vraj už všetci spolupacienti odišli, len ona je tu akosi pridlho. „Chcela by som aspoň normálne jesť."Vtedy som sa otočila, aby nezbadala slzy, ktoré sa mi tlačili do očí, lebo som nemala odvahu povedať jej, že sa tak už nikdy nestane...
A ona pomaly odchádzala... Až jedného dňa sa len neprítomne dívala a nereagovala... Vedeli sme, že koniec je už blízko...
Najhoršie jej odchod znášal jej manžel - môj svokor! On toho veľa nenahovoril, aspoň nie o sebe. Vždy mal ten svoj šibalský úsmev a rád podpichoval a robil si žarty.
Spomeniem jednu príhodu z ich života. Keď sa chystala svokra na púť do Svätej zeme, rozprávali sme sa o tom, že poletí lietadlom. Otec začal namietať:
„Ale čo keď to lietadlo spadne?"
„Prečo by padalo... veď tam budú aj iní... napríklad biskup!"
„No hej, biskupa vymenujú druhého, ale mamu máme len jednu!"
Na záver musím ešte povedať, že svokor sa po roku pobral za ňou...
Tak rýchlo odišli obaja a ja som im nestihla povedať, ako veľa pre mňa znamenajú...
