Deň začínam ako každý zamestnaný. Zobúdzam sa na budík, ktorý túžim vankúšom umlčať, aby mi nevstupoval do sna a nepreberal ma do reality. A tak si v duchu žiadam „ešte aspoň krátkych desať minút poležať si v teplej posteli" ako som to počúvala v jednom šlágri v čase, keď som chodila ešte do školy. Teraz sa musím postarať, aby do tej školy prišli načas moje deti. Budenie školákov nepatrí do tých príjemnejších činností dňa, ale mám už svoje zabehnuté triky a spôsoby, ako ich načas dostať z bodu A do bodu B (teda na zastávku autobusu). Ale keď znova bežíme na autobus, dušujem sa, že zajtra vyrazíme skôr.
Keď sa vrátim domov, teším sa, že mám kúsok času pre seba. Ale ešte predtým musím dať dokopy tú spúšť čo po sebe zanechali. Keď upracem kuchyňu a len tak náhodou prejdem do inej izby, zistím, že aj tam treba ešte niečo „napraviť". A tak pri tom„naprávaní" behám z izby do izby a cestou zbieram ďalšie „záležitosti" ktoré za pochodu riešim... Ale ja som chcela čas pre seba. V pokoji si sadnúť k počítaču s kávou a riešiť maily, chaty, články a čo ja viem čo všetko (okrem iného je to najlacnejší spôsob kontaktu s oboma synmi, čo študujú).
Tak si v istý okamih poviem, že nemusí byť všetko dokonalé a zapínam počítač. Keď sa mi ozve kamarátka a opýta sa ma, či som raňajkovala, neviem jej dať určitú odpoveď - každý si pod tým predstaví niečo iné. Ja si pri pripravovaní desiaty deťom hodím do úst niečo za pochodu alebo dopijem kakavko a nemám potrebu riešiť nejaké raňajky. A vôbec seba akosi zabúdam riešiť. Veď musím dnes vybaviť toooľko vecí. Zavolať do školy kvôli strateným lístkom, sestre kvôli oslave, druhá sestra ma už čaká na skype, aby sme dohodli podrobnosti. Musím sa s ňou však predčasne rozlúčiť, lebo mám termín na úrade práce a cestou musím ešte vybaviť v banke trvalý príkaz na úhradu a zrušiť šporenie na stuškovú. Rozhodla som sa ísť autom, aby som vybavila na SAD-ke zablokovanú čipovu kartu a zastavila sa na nákup.
Keď vystupujem z auta pri obchoďáku, spokojná, že som všetko vybavila a ešte aj čosi navyše, vyberám tašku a hľadám peňaženku. Lenže to „čosi navyše" som si dala tiež do kabelky a zabudla som si ju zapnúť. Takže všetko vyhadzujem, lebo nie je možné, aby tam tá peňaženka nebola. NEBOLA! Strácam pôdu pod nohami a sama sebe hovorím: „Len pokoj, musí niekde byť. Kde som naposledy platila?" A tak s pokojom angličana riešim nepríjemnú situáciu. Preberám v hlave všetky obrazy a uvedomím si, že som mala kabelku na sedadle prevrátenú a otvorenú. Zrazu som si vydýchla, bola spadnutá na podlahe.
V nemenovanom supermarkete však nezažívam žiadny nákupný orgazmus, ktorý sa pripisuje ženám. Pretože dnes ma nevzrušili ani ceny ani ponuka. Nakupujem podľa pomyselného zoznamu, i keď, pripúšťam, že ma sem-tam zláka svojim zovňajškom nejeden príťažlivý... TOVAR. A keď už začínam pociťovať sladké opojenie, pozriem sa na hodiny a precitnem. „Toľko hodín, čo tu ešte robím, veď nestihnem navariť!"
Ale stihnem. Mama vždy všetko stihne, musí! Aj táto úloha splnená. Presne načasované. Teraz vysadnúť na bicykel (podľa môjho muža najrýchlejší dopravný prostriedok), vybrať malú z družiny a odviesť do ľudovky na klavír. Dnes som to stihla s 5 min. predstihom. Som proste dobrá!
Keď prídeme domov a zhodíme tašky, hneď kontrolujem žiacke knižky a slovníčky. Malej sa príliš nepáči, že si ideme písať úlohy, ale máme na ne presne hodinu, kým pôjdem do práce.
Moja šikovná prváčka si napísala úlohu sama a ja ju už iba pochválim. Takže dnes sa stihnem aj v pokoji naobedovať. Vychutnávam si tú pokojnú chvíľku. Fakt je to len chvíľka, lebo prichádzajú staršie deti zo školy so svojimi problémami. Skoro ešte vo dverách mi dcéra hovorí, či má kto strážiť deti, lebo ona má o piatej jazdu. A tak manažérka a sekretárka v jednej osobe, čiže ja, znova dvíham telefón a volám mužovi, aby prišiel o čosi skôr. Vybavené.
Nemám do práce ďaleko, zvyčajne chodím pešo. Dnes som sa rozhodla ísť autom, lebo mám rodičko. V práci mi pridelili nový úsek, práce je viacej (samozrejme za ten istý plat) a ešte sa len zabehávam. Keď sa prezliekam zisťujem, že tričko mám mokré, hoci sa mi dnes nepodarilo omylom pri umývaní spustiť sprchu a to čo mi kvapká z čela je taktiež moja vlastná tekutina.
Skontrolujem čas - mám šancu prísť v polovici, ak sa poponáhľam. To by musel byť život bez problémov. Dnes som mala šťastie len spolovice. Na vrátnici bol neochotný vrátnik, s ktorým som sa stihla ešte pohádať
Nechápem, prečo maturanti v škole mojej dcéry, nemajú svoju triedu a prečo musím behať po škole a hľadať miesto schôdze. Keď konečne otvorím dvere a zbadám známu tvár učiteľky, práve hovorí:
„Tak vám ďakujem..."
To je koniec. Teda rodičovského. Vyplatím čo treba, podpíšem prezenčku a opýtam sa triednej, čo sa tu dialo... Tak kvôli tomuto som sa naháňala, pohádala a čo ja viem čo ešte? Nuž, aspoň dcéra bude spokojná... Napokon som bola spokojná aj ja, lebo dievčatá už boli doma. Jedna poskladala bielizeň a druhá umyla riady. Milujem ich! A nielen pre toto.
Večer je to zas o deťoch. Porozprávať sa s veľkými deťmi, pripraviť nejakú večeru a uložiť malé deti spať. Nič mimoriadne - robí to každá matka. Len nechápem, z čoho môžem byť taká unavená, však som nezamestnaná.
Ak sa ma opýtate, ako vyzerá telka, budem hádať, že sa podobá na počítač, lebo už dávno som ju zaň vymenila. Aj správy sledujem len tu, ak vôbec. Pretože keď sa večer dostanem k počítaču, cítim sa akási vyprahnutá, vygumovaná, nevládzem už premýšľať. Môj mozog sa v určitú hodinu prepne na úsporný režim. A tak si už len zapnem hru a prehodím s priateľmi pár slov. Potom unavená padám do postele. Aj tak sa pravidelne budím uprostred noci a premýšľam, ako si zorganizovať zajtrajší deň. Väčšinou znova zaspím. Ale niekedy, keď ani po hodine prehadzovania neprichádza vyslobodzujúci spánok, vezmem si knižku alebo pero a papier a píšem. Veď kedy je doma taký úžasný pokoj, ak nie v noci, keď deti spia. Noc plná myšlienok a inšpirácií. Moje najvydarenejšie články sa zrodili o štvrtej ráno...
Občas ma napadne, čo bude potom, keď si nájdem konečne trvalé zamestnanie. Peniažky treba, ale kto ma zastúpi v mojom každodennom „ničnerobení"? Osobne si myslím, že to zvládnem, veď výcvik mám dobrý, čo poviete?
