Mala som veľmi ťažký týždeň a môj deň vyzeral asi takto: Predpoludním návšteva lekára, cestou nakúpiť, niečo navariť, vyprať, poupratovať, nejak zamestnať deti, podať liek, uvariť čajík, skontrolovať teplotu. A keď už nie je teplota, trpezlivo vysvetľovať prebraté učivo, lebo už druhý výpadok zo školy by mohol narobiť problémy. Poobede ešte do práce a večer, keď prídem, zisťujem, že nič nie je za mnou vidno... Potom príde manžel z práce a pokúša sa komentovať momentálny viac-menej katastrofálny stav v byte a ja mám chuť hodiť po ňom papuču, ale radšej si to rozmyslím, aby ma neseklo v krku, lebo sľubovanej masáže od neho by som sa opäť nemusela dočkať.
Potom rozmýšľam, či som predsa nemala ísť. Deti sú už skoro zdravé, aj staršia dcéra je už doma zo školy. Ešte by som stihla niektorý z neskorších spojov... A tak hodinu pred odchodom autobusu si poviem, že IDEM.
Ešte dorábam palacinky vysvetľujúc dcére moje rozhodnutie i všetko, čo z toho vyplýva. O čo sa má postarať atd. Chápe našťastie rýchlo a ani sa ma nesnaží odhovárať, iba na mňa vyvaľuje oči. Ešte umyť vlasy, hodiť niečo do tašky, aby som nezomrela od hladu...
„Urob mi ešte pitie na cestu a priprav obed na tanier, aby som sa stihla najesť..." Hltavo pchám sústa, keď pozriem na hodiny... musím bežať... polovicu palacinky nechám nedojedenú, hodím na seba bundu, vybozkávam deti a letím na autobus. Cestou si vybavujem voľno v práci, v autobuse dohadujem zrušené stretnutia a zisťujem, či by som mohla niekde prespať, lebo predstava staničného bezdomovectva sa mi nepáči...
Študujem mapu, aby som vedela kam sa podieť, keď vystúpim z autobusu (pôvodne som mala ísť vlakom). Ešte stále mi Bratislava pripadá ako malý New York a mám obavy, že sa stratím. Našťastie, inštrukcie, ktoré som dostala od kamarátky sú presné a ja všetko hravo zvládam. Dokonca aj krčmu, v ktorej sme sa mali stretnúť, som akousi náhodou hneď našla.
„Ale ty si tu nemala byť..." S jemnou výčitkou ma vítajú blogeri. „Ale fajn, že si prišla." Jasné, že fajn, však som im doniesla trubičky a nikto nepovedal, že nechce. Vytvorili sme si takto vianočnú atmosféru, v ktorej sme živo diskutovali. Najprv som ale musela niečo nutne zjesť, tak som sa ospravedlnila, lebo cesta bola dlhá a ja som v ten deň vlastne poriadne nejedla. Tá plnená zemiaková placka mi fakt chutila. Neviem, či od hladu, alebo preto, že som to sama nemusela variť...
Na druhý deň som si bola ešte vychutnať predvianočnú atmosféru v meste na vianočných trhoch a vracala som sa večerným vlakom tak príjemne oddýchnutá.
Zistila som, že z času na čas sa oplatí takto zblázniť...
