Tešila som sa, keď ma kamarátka pozvala na návštevu na ich „letné sídlo". Aj keď som párkrát zablúdila. Kto mohol vedieť, že je dedina taká „veľká" a tiež že prehliadnem odbočku - teda skratku cez les. Napokon za asistencie ochotných spoluobčanov som dorazila k cieľu.
Nemusím vysvetľovať, že krásna okolitá príroda nás hneď vylákala z domu von. Vdychovali sme lesnú vôňu a deti sa cítili voľné, lebo ich neohrozovali autá z každej strany ako v meste. My dve sme sa rozprávali o všeličom a prišli sme aj k tomu, že sú tu medvede... Odrazu deťom začalo byť akosi dlho a chceli sa vrátiť... J
Ako sme prichádzali do dediny, stretávali sme neznámych ľudí, ktorí nás zdravili. Tety sediace na lavičke pred domom, ktoré aj kamarátka videla prvý raz, sa jej pýtali na muža a na deti. Zjavne poznali podrobnosti z jej života... Ona im ochotne, ale stručne odpovedala a išli sme ďalej.
Na mňa sa nikto nepýtal, lebo stačilo zaparkovať auto s „cudzou" značkou a všetci vedeli o návšteve z mesta.
Potom sme sa zastavili s deťmi na preliezkach a už sa schádzali ľudia k družnej debate, aby porozprávali, čo má kto nového... Tak poviem vám, toto mi už začalo liezť poriadne na nervy. Nie iba preto, že tých ľudí nepoznám, ale nech si robí každý kto chce, čo chce, mňa to vôbec nezaujíma... Začala som byť nervózna a naznačovala som kamarátke, že chcem ísť domov...
Konečne v pohodlí domova bez nazerania cudzích ľudí „do hrncov".
Večer sme si ešte urobili prechádzku po dedine, poobzerať tie milé domčeky a zastaviť sa na kofolu.
Kamarátka mi rozprávala, že sa tu býva celkom fajn, ibaže mäso vozia len raz za týždeň, podobne aj zeleninu. A že zistila, že tu predávajú aj časopisy, v predajni s kvetmi... Ľudia sú tu veľmi slušní, dokonca aj miestni rómovia... Tak toto som si mohla overiť na vlastnej koži, pretože sme boli ešte len kúsok od domu, hneď ma zdravila jedna rómka a s bezzubým, ale o to srdečnejším úsmevom sa ma spytovala, či mi dobre poradila cestu... Priznám sa, že keď som sa jej na tú cestu pýtala, mala som trošku obavy, ale ona bola fakt superochotná... „Pravdaže dobre!" odpovedala som jej tiež s úsmevom.
Krčmička bola poloprázdna, na naše šťastie... Tých pár chlapov, čo sa tam zastavilo na pivo sa o nás vôbec nestarali... No, urobili sme trochu rozruch, lebo deti boli neposedné a s veľkým rachotom rozbili pohár. Ale krčmárka s tým nemala najmenší problém. S úsmevom to pozametala a poutierala...
Tak teraz neviem, mám tým ľuďom závidieť ich pokoj, radosť a láskavú ochotu? Či to robia len preto, aby ich nikto neohovoril?
Jedno však viem určite: Že som rada, že bývam v malom anonymnom mestečku, že nemusím skladať účty cudzím ľuďom a môžem si žiť tak, ako chcem.
