„Ale celkovo je tá dnešná komunikácia medzi ľuďmi akási iná."
„Presne tak, akoby sa ľudia odcudzili. Komunikujú cez maily, esemesky a čo ja viem ešte čo. Predtým prišla suseda len tak na návštevu, či niečo nepotrebujem alebo na kávu. Dnes sú ľudia akýsi odmeraní, chladní."
„Ešte aspoň v tom telefóne počuješ hlas. Vieš aký má ten druhý náladu, či sa smeje... Ale keď len píšu, je to také suché..."
„To máš pravdu. Dnes hocikto napíše do sms „ľúbim ťa", ale skoro nič to neznamená...
Naozaj ochladli city? Meníme sa na stroje? Sme obeťami techniky?
To, že sú manželia často odkázaní len na tieto komunikačné prostriedky, vychádza z doby, v ktorej žijeme. Sú príliš zaneprázdnení, žijú v strese. Ale neverím tomu, že ľudské city ochladli. Jednoducho len využívame prostriedky doby. Niekedy sa mi zdá, že s ľuďmi, o ktorých stojíme, máme možnosť byť častejšie práve prostredníctvom týchto technických vymožeností. Lenže oni majú byť len doplnkom reálneho života, nie náhradou.
Nedávno som chodila po úradoch. Bolo to, ako sa hovorí, „od Kajfáša k Anášovi", ak viete ako to myslím.
Bola som trpezlivá do chvíle, kým mi nepovedali:
„... najskôr o dva mesiace..."
„To snáď nie! Nejde to dáko urýchliť?" Nepodstrčila som úradníčke „keš", len môj rozpačitý úsmev.
„Nechajte mi váš telefón, uvidím, čo sa dá robiť." Vrátila mi úsmev bez rozpačitosti.
Aj keď som to urobila, nemyslela som si, že by sa unúvala.
O hodinu mi zazvonil mobil s neznámym číslom.
„Prineste papiere, vybavíme to." Oznámil mi ženský hlas v telefóne.
Bola som prekvapená. Neverila som tomu jej úsmevu, ani jej ústretovosti.
Potom som začala premýšľať o tom, akých ľudí som v ten deň na úradoch stretla. Je pravda, že som sa nabehala, lebo byrokracia musí byť, ale stretla som iba milých ľudí, ktorí mi pomohli, aj nad rámec ich povinností.
Spomenula som si na jedného úradníka, keď som priniesla jedno z „X" potvrdení na Úrade práce. Bola som trochu nervózna, pretože, neviem prečo, mužom všetko trvá raz tak dlho ako ženám. Prekvapil ma, keď sa z ničoho nič ku mne otočil a opýtal sa:
„Inak, ako sa máte?"
Videl ma asi tretí krát v živote, meno poznal len z papierov a opýta sa ma toto?
Reagovala som úsmevom, kým som hľadala slová:
„No, viete, rozhodne sa necítim ako nezamestnaná."
Potom zas on hľadal vhodnú odpoveď, ktorá vlastne nebola ani podstatná...
Ešte jeden postreh, posledný.
Sestra nedávno navštívila jednu severskú krajinu. Bola prekvapená mentalitou týchto ľudí. Povedala pamätný výrok:
„Zistila som, že ľudia sa vedia ešte usmievať."
Aj pre toto sa domnievam, že globálne citové ochladzovanie ľudstvu zatiaľ nehrozí.
