Sú skúšky malé aj veľké... Niektoré opakujem viackrát, vtedy stačí zložiť tú prvú. Ak ju nezložím na jednotku, mám šancu pri druhej to opraviť. Pri šiestich deťoch mám teda ešte 5 opravných. No, nie vždy je to o tom istom, pretože aj okolnosti sa menia. Takým prvým testom materstva je, prijať skutočnosť, že budem matkou a postarať sa o bábätko. Viem, že niektoré kamarátky nezvládli kúpanie a prebaľovanie, dokonca ich to musel učiť manžel... Pamätám si na ten moment , keď som svoje prvé bábätko, hneď po príchode z pôrodnice, mala prebaliť. Obavy trvali asi 5 sekúnd. Pred skúškou z kúpania som mala väčšiu trému, radšej som si to dala párkrát predviesť mojou mamou, ale aj toto som pomerne rýchlo zvládla.
Rozbité kolienko patrilo medzi tie menšie skúšky. Ale také 40-ky teploty, tie mi dali poriadne zabrať. Ešteže som mala niekoho na blízku, aby som sa naučila dávať zábaly. Prvá injekcia, boľavý zub, rozbitá hlava... V autoškole musíte prejsť tiež zdravotnou prípravou, tu idete hneď naostro!
Medzi tie opakované skúšky patrí napr. škôlka, škola, stužková, prijímačky... zoznamovanie sa s partnerom svojho dieťaťa... Nedajú sa všetky vymenovať, je ich veľa a každou ďalšou sa obavy zmenšujú.
A poslednou previerkou, ktorú ešte nemám za sebou, je odchod dcéry na rok do zahraničia... A bezpochyby prídu ďalšie...
Ale sú tu ešte tie menšie skúšky, ktoré musím skladať každý deň. Týkajú sa skôr tých menších detí, ktoré potrebujú ešte intenzívnu výchovu.
Nemôžem sa nabifliť správne odpovede na ich nekonečné otázky. Držím sa pravidla - odpovedať pravdivo ale primerane ich veku...
Keď ich počúvam, pýtam sa, či som ich počúvala dobre alebo len mlela o svojom... Keď ich chválim, rozmýšľam, či som si všimla ich snahu aj v inom, či mi len toto udrelo do oka... Keď ich trestám, uvažujem, či je trest primeraný a či bude účinný tak, aby pochopili, čo je správne... A keď niečo viditeľne zbabrem, neváham a vysvetlím dieťaťu, že som sa mýlila a ospravedlním sa mu... Ale neprejde deň, aby som sa neučila vychovávať...
Známa sa ma raz pýtala, či často deti trescem fyzicky. Moja odpoveď je jednoduchá - nie, iba keď už nič nepomáha. Mne stačí môj systém „troch sekúnd", ten mám overený a zaručený. Pretože keď dieťa po opakovanej výzve nepochopí, že to, čo od neho chcem, myslím vážne, dám mu presne tri sekundy na to, aby to pochopilo. Inak beriem varechu (kto ju už vyskúšal, netúži po ďalšej výplate) a... Toto vždy fungovalo na moje deti...
Občas mi aj veľké deti vytýkajú nejaké chyby vo výchove. Vtedy mám pocit, že som dostala v škole zlú známku. Musím sa nad tým zamyslieť a buď im svoje dôvody vysvetliť alebo uznať svoju chybu. Oni totiž vidia, ako vychovávam tých mladších a ja im často vysvetľujem prečo tak konám, aby sa niečo naučili. Napokon často ma pri výchove zastupujú v mojej neprítomnosti, tak v tom musíme mať jasno...
A niekedy mi dá lekciu aj malé dieťa, alebo ma niečím poriadne zaskočí. Ako napr. keď som riešila súrodenecký spor o počítač. Držiac sa spravodlivého riešenia s odhodlaním nepopustiť, som musela napokon syna zavrieť v izbe „do väzenia". Samozrejme sa mu to nepáčilo. Keď moja malá dcérka spozorovala tento dlhšie trvajúci „výstup", opýtala sa ma, či môže ísť za ním, že mu chce niečo povedať. Nechápala som, ale dovolila... O chvíľku už spokojný vychádzal z izby priamo k počítaču. Ona to len okomentovala, že „pustila som ho" (hoci právo bolo na jej strane). Ostala som zarazená a nechala som to tak. Večer, keď som ju stískala, pošepkala mi do ucha: „Vieš mami, nechcela som, aby si sa trápila, tak som ho radšej pustila." Musela som zatlačiť slzu, čo sa mi tisla do oka.
Inokedy ma zase pobavia svojím chápaním vecí... Malá dcérka dostala chuť na moje perníkové srdce, čo som dostala od staršej dcéry a bolo vyložené za sklom v obývačke.
„Mami, môžem to zjesť?"
„Nie."
„A prečo nie?"
„Lebo to mám na pamiatku."
„Aha... A potom, keď prejde tá pamiatka, potom ho už môžem zjesť?"
Usmiala som sa a vysvetľovala, že pamiatka nie je ako „nedeľa" či „narodeniny".
Určite nikto, kto berie výchovu seriózne, nepoprie, že je ťažká. Keď sú deti „zlé", človek sa cíti vyžmýkaný ako citrón... A potom stačí nejaká milá udalosť a v tej chvíli zabudnem na všetko. Niekedy je to len lúčny kvietok, ktorý mi dcérka prinesie. Alebo keď príde do postele a pritúli sa... Naposledy som si to uvedomila, keď som ju niesla na rukách do škôlky (lebo sa potrebovala zohriať). Mala líčko pri mojich ústach a ja som ju celou cestou bozkávala a myslela som na to, že som šťastná, že ju mám...
Teraz už rozumiem, čo myslela kamarátka, keď hovorila, že v materstve musí človek dozrieť. A čím viac detí má, tým aj väčšiu šancu sa to naučiť.
