Dnes mi slovenčina už nestačí. Počítač sa mi prihovára po anglicky, šéf v práci po nemecky, sestrine deti po česky... Pri internetovom šachu zvyčajne natrafím na Poliaka alebo Rumuna, Macedónčana či Gréka...
Globalizácia je už tu! Tak vitaj! Ale prečo ma tak trápiš? Veď som sa v škole (pred koľkými rokmi to bolo?) učila štyri jazyky a nepamätám si skoro nič! Ešte možno ruštinu, veď tú nám od malička tlačili do hlavy....
Angličtinu som sa učila na základnej nepovinne dva roky. Ale aké to bolo učenie... Keď sa nás opýtali, kto chce chodiť, chceli sme všetci - to bolo „niečo" v čase socializmu! Postupne však naše nadšenie opadlo, lebo sme to mali poobede po vyučovaní , a tak sme hľadali spôsob, ako sa uliať. Vtedy ma spolužiaci nahovorili, aby sme tam nešli, že musíme držať spolu. Táto solidarita ma stála pár poznámok v žiackej. Potom sme si žiacku naschvál zabúdali, tak nám tú poznámku písala do zošita... Táto učiteľkina neúnavnosť spôsobila, že napokon sme tam chodili, ale žiadna sila nás nedonútila učiť sa.
Keď som prišla na strednú, myslela som si: Teraz sa tu angličtinu už budem učiť! Mala som však smolu, lebo ma priradili do skupiny s francúzskym jazykom. Zároveň to bolo aj šťastie, lebo sme mali dobrú učiteľku a ja som z nej úspešne zmaturovala. Okrem toho nám v druhom ročníku pribudla aj nemčina, takže som sa ju učila tri roky. Ale mali sme takú flegmatickú učiteľku, že sme to flákali...
Ako je to teraz?
Staršie deti sa učia nemčinu, niektoré už aj angličtinu. Všimla som si, že tieto dva jazyky sa všade preferujú, hlavne keď „listujem" v ponukách na prácu.... Pracovať na počítači som sa ako-tak naučila, treba sa mi posunúť ďalej. A tak som sa rozhodla učiť sa nemčinu. Požičala som si od dcéry učebnice a ona, ako budúca pani učiteľka, mi prisľúbila, že ma občas preskúša a vysvetlí gramatiku. Pustila som sa teda do slovíčok a nemeckých textov a ona sa mi snažila vysvetliť základy gramatiky. Po niekoľkých „hodinách" však strácala trpezlivosť, lebo som si nevedela nič zapamätať a poplietla som, čo som mohla... Niekoľkokrát to zaklincovala vetou: „Ja neviem, či to má nejaký zmysel..." Ja som ale dosť tvrdohlavá a povedala som si: „Nenechám to, však niečo sa už len na mňa prilepí..." A tak sme sa trápili ďalej. Keď mi potom dala znovu písomku, naučila som sa to tak dobre, že som dostala jednotku! Vtedy som sa tešila viac, ako keby som zmaturovala na samé jednotky... Hrial ma pocit, že som to dokázala! Viem, je to len malý úspech a čaká ma ešte tvrdá práca...
Mám však motiváciu. Nielen preto, že nechcem celý život upratovať v nemeckej firme a neviem prehodiť ani pár viet... Ale aj preto, že dcéra študuje v Berlíne, a ja ju chcem ísť navštíviť... Najviac však kvôli sebe, aby som neskončila niekedy s alzheimerom a hlavne - našla si prácu.
Je zaujímavé, že v škole nás museli do učenia nútiť a my sme tvrdohlavo odolávali... A teraz sa chcem učiť sama a úspešne odolávať „pokušeniu" zabaliť to.
Nedávno som sa zhovárala so svojou „nemeckou" dcérou. Sľúbila mi, že keď príde na Vianoce domov, tak spolu „pošprechujeme". Som na ňu moc pyšná, ako tú školu zvláda. Ale predstavte si, aj ona má jeden problém. Musí sa tam učiť aj angličtinu... Úžas! - každé slovíčko preložiť najprv do slovenčiny a potom ešte do nemčiny... Človek aby sa stále učil!
