Jedného dňa sa mu „prihovorila" jedna mladá žena. Šach hrala veľmi dobre a pri štvorhre v kanaste mu tiež pomáhala vyhrávať. Dozvedel sa, že má rozbehnutú kariéru modelky. Jej fotky sú v časopisoch. Volala sa Andrea.
Stretávali sa často na hre a tiež na facebooku. Mala tam fotku, naozaj bola pekná. Pavol ju však vždy bral len ako kamarátku, pretože mu povedala, že má priateľa, s ktorým žije. Nevyhľadával ju, to ona sa k nemu pridala vždy, keď bola pripojená. Nič netušil o tom, že nebol jediný.
Raz mu napísala, že bude pár dní v hlavnom meste, kde Pavol býva.
„Fajn, tak môžeme skočiť na pivo," navrhol.
Ono to tak nejako vyplynulo, akoby na to čakala. Vymenili si telefónne čísla s tým, že keď bude Andrea v meste, tak sa mu ozve.
Nasledovný telefonát znel takto:
„Ahoj, Pavol, tak som tu. Môžeme sa stretnúť."
„Dobre a kde?"
„Najprv sa ale musíme dohodnúť, ako to urobíme s peniazmi."
„S peniazmi?" nechápal Pavol.
„Snáď si nemyslíš, že ti dám zadarmo."
Pavlovi skoro vypadol mobil z ruky od prekvapenia. Nevedel rýchlo ako reagovať, preto povedal:
„Koľko berieš?"
„A nakoľko si ma ceníš?"
Toto už bolo na neho priveľa. Radšej rýchlo ukončil rozhovor:
„Ozvem sa ti..."
Potom ešte dlho sedel v kresle bez pohnutia, premýšľajúc nad týmto telefonátom. Veď on si chcel iba posedieť, porozprávať sa, prípadne si zahrať šach. Je sám, to áno, ale nie je predsa odkázaný na toto. Odrazu, hoci v telefóne mala príjemný hlas, sa mu zhnusila. Pomyslel si:
„Čo si tá ženská o mne myslí? Bože, ja som ale hlupák!" V duchu si takto nadával. A aby vtom nebol sám, ešte si povzdychol:
„To všetko ten klamár Internet."
Viac sa jej neozval.
