„Ehm..." zarazila ma jeho otázka a ako napotvoru ma nenapadla žiadna poučka, tak som len hľadala jednoduché slová, ktorým by porozumel a začala som hovoriť niečo o strachu, obavách a čo ja viem o čom. Až dnes som si naštudovala poučku, ktorá sa od tej mojej dosť líši. Napriek tomu to pochopil, o čom svedčí nasledujúce ráno, keď sa stalo toto:
Ráno, ako iné predtým. Opäť sa nikomu nechcelo vstávať a opäť namietali, že prečo musia ísť do školy a znova padlo slovíčko STRES. Dostala som však spásonosnú myšlienku, keď som svojmu stresovanému synátorovi povedala:
„Vieš, nemusel by si mať stres, keby si bol vždy stopercentne pripravený do školy."
„Vážne, to pomáha?"
„Jasné."
„Mami, ale ja nemám úlohu zo slovenčiny."
V prvom momente ma chytila zlosť, lebo včera ma presviedčal, že úlohu nemajú. Ale po hlbokom nádychu som povedala pokojným hlasom:
„Tak si ju teraz rýchlo napíš, pomôžem ti. A nabudúce neklam!"
Vtedy sa stal malý zázrak. Vyskočil z postele, obliekol sa a začali sme vymýšľať vety na vybrané slová. Pri predposlednej vete skonštatoval:
„Mami, už nemám stres, funguje to!"
Všetko sme stihli, aj autobus bez stresu a ešte sme sa cestou porozprávali o škole - o jeho pochybnostiach a starostiach, ktoré má.
Tento rok mám aj prváčku, ktorá sa nevedela dočkať školy. Avšak nadšenie ju prešlo po prvých dňoch, keď zistila, že má povinnosti. Odkukala od staršieho brata, ako nenávidieť školu. Takže každé ráno počúvam rôzne diagnózy, pre ktoré nemôžu ísť do školy a ticho závidím tým rodičom, čo také problémy nemajú. Rozmýšľam tiež o tom, ako som zvládla bez stresu štyroch školákov a prečo tomu nie je tak aj teraz. Zmenila som sa ja, alebo to bude tým, že každé dieťa je svojské...
Po tejto skúsenosti živým v sebe nádej, že „varešku-pomocníčku" už ráno nebudem potrebovať.
